komunisti boli nútení pod tlakom verejnosti (a najmä po XX. zjazde v ZSSR) vyrovnať sa s vlastnými zločinmi, keď na prelome rokov 1962-63 založili takzvanú Kolderovu komisiu pre vyšetrovanie a dokončenie straníckych rehabilitácií; aká tam však mohla byť miera objektivity a skutočnej sebareflexie, keď konečnými rozhodcami o pravde, respektíve jej formulácii neboli tí, čo ju vyskúmali, ale presne tí istí aktéri, čo všetky procesy iniciovali, pripravili ich dramaturgiu a rozhodovali o výškach trestu? O týchto „redaktoroch“ konečných verzií sa tiež dozvieme z Uhrovho svedectva.

V Kolderovej komisii sedel totiž aj Ján Uher (1928) a jeho kniha naplno odhaľuje pozadie tazvaných monstreprocesov. Je to iba časť autorových skúseností, ktoré sa týkajú súdu so slovenskými „buržoáznymi nacionalistami“ Husákom, Novomeským, Okálim a ďalšími v päťdesiatych rokoch. Škoda, že zatiaľ nemáme možnosť čítať v knižnej podobe autorove spomienky na jeho niekoľkoročné pôsobenie v samotnom centre strany, na ÚV KSS; no aj predložený text je otrasným svedectvom o režime, ktorý bol schopný skutočnosť a fakty nielen prerábať, falšovať, zamlčiavať, ale ich aj vyrábať do neuveriteľných absurdít.

Členovia komisie sa dostali ku všetkým potrebným dokumentom, ba mohli znovu vypočuť svedkov i obete, pokiaľ ešte žili. Uhrovu komisiu viedol Jozef Lenárt, a to už čosi hovorí. No Uher jednako uvádza všetky možné podrobnosti, ktoré zistil, nech sú hocijako nepríjemné aj pre neho, vtedy ešte veriaceho komunistu. Sám si priznáva postupné vytriezvovanie z naivity či mladíckeho idealizmu, hlavne zoči-voči rukolapným dôkazom, ktorými ho archívne materiály priam zavalili; cenné je v jeho knihe skúmanie príčin procesov, lebo ho neustále kvárila otázka, ako bolo možné, že sa navzájom obviňovali a často posielali na smrť ľudia, ktorí sa desaťročia dôverne poznali.

Tento morálno-psychologický problém osobitne demonštroval na postave Husáka: pri súde nevynútili z neho priznanie, po rehabilitácii otvorene demaskoval podliactvo konkrétnych politikov, vedel rozlišovať pravdu od lži, alebo sa tak aspoň tváril; no keď sa po okupácii 1968 dostal k moci on, robil to isté, čo jeho niekdajší politickí protivníci, bez štipky hanby sa zbavoval svojich bývalých spojencov, nezastal sa priateľov, ba možno by bol nechal odporcov okupácie i popravovať, keby si to bolo moskovské vedenie želalo. Uher sa takisto zaoberá osobou Biľaka, ukazuje hanebné prisluhovanie dvorných historikov strany Gosiorovského a Plevzu, ktorí neváhali obracať na žiadosť „svojej rodnej“ hore nohami veci dávno overené.

Uhrova kniha je zbierkou otrasných zistení a bohato dopĺňa doterajšie poznatky o procesoch, nevraviac už o tom, že vďaka autentickým spomienkam autora sa vedecký materiál mení na osobné svedectvo. Jeho vecný štýl však narúšajú zavše neadekvátne citové komentáre („pekná spravodlivosť“!), ktoré do takéhoto nepublicistického textu nepatria.