Dnes: redaktorka SOŇA REBROVÁ

V našej rodine sa zvieratká tešia veľkej obľube. Doma máme celú zoologickú záhradu. Keďže bývame v rodinnom dome neďaleko Bratislavy, máme na to dosť priestoru.

Naše domáce osadenstvo výstižne komentoval syn novej susedky, ktorý bol u nás nedávno prvý raz. Po prehliadke domu a okolia sa ma opýtal: "Teta, a vy máte prečo doma zoologickú záhradu?"

Dalo mi dosť práce presvedčiť ho, že mať doma rotvailera, mačku, papagája, dve žaby, rybičky, tri morské prasiatka (s občasnými prírastkami v počte asi 4 až 5 kusov), zajaca a leguána predsa neznamená, že máme zoo - no nie?

Okrem našich stabilných zvierat nám z času na čas pribudne aj ďalší živočích. Po "výlete" do záhrady nám dcérky vždy prinesú nejakú jaštericu, ropuchu alebo aspoň veľkého chrobáka. Každé zviera dopodrobna preskúmajú, popretáčajú, "vymačkajú". Raz som ich dokonca prichytila, ako bozkávajú žabu - zrejme skúšali, či sa nepremení na princa. Trvalo mi dosť dlho, kým som ich presvedčila, že si nemôžeme každé zvieratko nechať. Zaúčinkovali jednoduché slová: "Jeho mamička ho teraz určite hľadá a bude veľmi smutná, keď sa jej bábätko nevráti domov."

Z času na čas manžel s pomocou psa uloví v záhrade ježka alebo krtka. Vždy ich ukážeme deťom, a potom pustíme. Raz sme sa ježka pokúsili nechať cez noc v zimnej záhrade, ale tak strašne fučal a šramotil, že si vydobyl slobodu už po pár minútach.

Najväčšej obľube sa však u nás tešia morské prasiatka a papagáj. Pes Áres nás totiž skôr stráži a oslintáva, než by sa s nami hral, kocúr Alfréd sa príde len občas nažrať a vyspať, no a musíte uznať, že s rybičkami a žabami nie je žiadna zábava. Leguán Legoš tiež nebol veľmi spoločenský. V podstate na nás len zazeral zo svojho terária a keď sme ho chceli nakŕmiť, za odmenu nás švihol dlhým chvostom. Bolelo to poriadne. Nedávno si povedal, že má už všetkého dosť, a začal držať hladovku. Napriek našim dohováraniam, dobrým radám zverolekára aj ručnému dokrmovaniu vo svojom odhodlaní nejesť vydržal a po mesiaci trápenia zahynul. Deti za ním však dlho neplakali - na pamiatku sme si ho nechali vypchať (mali sme ho len tak vyhodiť do koša?) a dnes ho môžeme hladkať, koľko nám srdce ráči - už nás nebije.

Zajac Muco bol zlatý, kým bol malý. Potom narástol zo zakrpateného zajačika na štvorkilového zajaca s vlastnou hlavou a predstavami. Okrem toho, že dosť škriabe, z času na čas deti aj uhryzne. Hrať sa s nimi nechce - jeho jediným cieľom po vypustení z terária je ujsť do zimnej záhrady a zahrabať sa do zeme. Aj preto nám odľahlo, keď sa nás sused opýtal, či by sme mu ho nemohli niekedy na jeseň dať na chov. Takže si bude užívať so zajačicami.

Favoritmi našej domácnosti ostávajú teda morské prasiatka a papagáj. S prasatami, ako ich ľudovo nazývame, je zábava. Máme tri - samčeka Strašiaka, samičku Bucka, a ich "dcéru" Snehulku, ktorá ostala u nás potom, ako sa narodila slepá a v chovprodukte ju nechceli. Ich rečový repertoár je pomerne široký - od ustavičného mrmlavého pokvičkávania, cez hlasné pískanie až po výhražné "vrčanie", takže to vyzerá, akoby stále rozprávali. Okrem toho všetko preskúmavajú, ochutnávajú, očuchávajú. Nikdy nehryzú a dovolia deťom, aby s nimi robili, čo chcú. A tie ich s radosťou ukladajú do kočíka, vozia po dvore, robia im v pieskovisku tunely, alebo si ich len tak položia na brucho a hladkajú, hladkajú a hladkajú. Asi tak dva - trikrát do roka im prasiatka urobia veľkú radosť tým, že im porodia štyri až päť maličkých chutných prasiatok. Vždy nám je ľúto, keď vyrastú a nesieme ich do chovproduktu.

Papagáj Ivo je samček korely. Okrem toho, že vie povedať svoje meno a rád rozpráva (rozumieť mu však nie je ani trochu), krásne spieva. Svoje tydliri, tydliri však, nanešťastie, púšťa často nevhodne - napríklad počas správ či rozuzlenia zápletky napínavého filmu, čo vytáča manžela, alebo zavčasu ráno, čo vie zase cez víkend rozčúliť mňa. Máme ho však radi, pretože nám s obľubou robí nad hlavami nálety, pristáva nám na hlave a občas sa k nám dokonca pritúli.

So zvieratkami, napriek tomu, že ich milujeme, však máme občas aj problémy a smutné skúsenosti. Menším nešťastím je, keď zistíme, že deti "zabudli" prasatá v našej posteli a my musíme narýchlo tepovať matrace a meniť obliečky. Strávime aj to, že ich z času na čas zabudnú na sedačke pod vankúšom či dekou, a my potom s prekvapením zistíme, že na nich sedíme (zatiaľ to prežili). Nešťastím však bolo, keď nám náš bývalý papagáj sivý - žako, prehrýzol difenbachiu a po troch týždňoch trápenia umrel. Alebo keď sa nám morské prasiatko počas cesty v aute prehrialo a umrelo. V takých chvíľach sa pýtam, či radosť z chovania zvieratiek preváži smútok nad ich stratou. Zatiaľ však stále ostávajú súčasťou našej domácnosti.