O 21. auguste 1968 a pátraní po zločinoch komunizmu sme sa rozprávali s predsedom správnej rady Ústavu pamäti národa JÁNOM LANGOŠOM.

Ako sa Slovensko vyrovnalo s augustom '68 a s tým, čo po ňom nasledovalo?

Formálne sa to pripomína každý rok. Zverejní sa niekoľko politických vyhlásení a novinári napíšu niekoľko článkov, ale to je všetko. Zabúda sa na ten šok, ktorý znamenal príchod vojsk a okupácia. Zabúda sa najmä na obrovské demonštrácie z augusta 1969, keď tu už boli armády Varšavskej zmluvy. Tento rok bol v našich dejinách veľmi významný. Do ulíc v Čechách aj na Slovensku vyšlo obrovské množstvo ľudí, hoci vedeli, že už je krajina vojensky okupovaná. Išli do veľkého rizika s istotou, že sa už nedá nič zmeniť a skôr riskujú životy. Skutočne niekoľko ľudí bolo zabitých.

Prieskumy verejnej mienky hovoria, že sa ľudia o augustové udalosti nezaujímajú. Kde sú príčiny?

Príčinu vidím v obrovských čistkách a represiách na začiatku 70. rokov. Komunisti vyvolali strach a beznádej. Tá vyvolala pasivitu a pasívne prijatie okupácie a okupačnej moci.

Dva roky ľudia chodili masovo do ulíc, potom ako keby sa so situáciou zmierili na celých 20 rokov.

Tá beznádej mala aj racionálny podklad. Česko-Slovensko bolo vojensky masívne okupované. Bola dosadená v podstate bábková vláda. Hlavne pracovne a existenčne boli postihnuté tisíce, možno desaťtisíce ľudí. To vyvolalo ani nie tak pasivitu ako beznádej. Vo vojensky obsadenej krajine nie je možný žiadny odpor voči režimu, ktorý v podstate dosadili Rusi.

Možno to nazvať strach?

Myslím si, že áno. Skutočne mnoho ľudí sa aj bálo. Lebo režim siahol na základné existenčné podmienky množstva ľudí. Ľudia v zamestnaní videli to prepúšťanie a masový postih.

Ako by ste porovnali vnímanie týchto udalostí s Českom?

Tam cítiť a vidieť jasnejšie a ostrejšie postoje proti okupácii. Tu na Slovensku ako keby sme sa s tým už zmierili a odložili niekde do minulosti a pripomínanie je bolestivé.

Nie je to aj preto, že je ťažké nájsť na Slovensku konkrétnych ľudí, s ktorými si ľudia môžu stotožniť tie udalosti?

Neboli ani pokusy ich hľadať. Ústav pamäti národa sa pokúsi zdokumentovať na konkrétnych príbehoch a osudoch rok '68 aj neskoršie čistky. Predpokladáme, že opis konkrétnych udalostí bude účinný. Že účinne zasiahne ľudí a zasiahne pamäť. Ukáže, ako tie udalosti zasiahli celú spoločnosť.

V akom štádiu je ústav v skúmaní zločinov spáchaných v tom čase režimom?

Zatiaľ sme viazaní. Nemôžeme aktívne pracovať, pokiaľ nebudeme mať celú dokumentáciu zo SIS. To sa stane podľa tvrdenia riaditeľa Pittnera niekedy do konca jesene a vtedy budeme mať pohromade všetky významné materiály, predovšetkým z Bratislavy a zo Západoslovenského kraja, ktoré budeme potom veľmi rýchlo spracúvať.

Očakávate, že sa potom rozbehne aj stíhanie konkrétnych zločinov?

V prvom rade sa zameriame na zločiny spáchané režimom na hraniciach. Máme k dispozícii stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktoré hovorí, že zákony, ktoré upravovali režim na hraniciach komunistických krajín v tom čase boli v rozpore so základnými právami a slobodami a dnešná justícia sa na ne nemôže odvolávať. Znamená to, že zabitia na hraniciach sú nepremlčateľné vraždy zosnované a spáchané organizovanou skupinou osôb. Tieto zločiny sú nepremlčateľné a nechránia ich ani vtedy platné zákony.

Môžeme potom očakávať podobnú sériu súdnych procesov s bývalými pohraničníkmi, ako prebehla v Česku?

To my nemôžeme povedať. Ústav bude zhromažďovať dokumentáciu a bude hľadať svedkov. Celú dokumentáciu poskytne Generálnej prokuratúre. Bude na nej, či začne trestné stíhanie a ako vyhodnotí túto dokumentáciu.

Vy osobne si myslíte, že pohraničník, ktorý vykonával základnú vojenskú službu a plnil rozkazy, má pykať za to, že na hraniciach niekoho zastrelil?

Áno, mal by spoluzodpovedať, pretože bol členom organizovanej skupiny, ktorá sa toho dopustila. Hlavnú vinu nesú tí, ktorí to zosnovali a tí, ktorí dali rozkazy k takýmto vraždám. Takže vojaci, ale len ako členovia organizovanej skupiny. Po skúsenostiach s trestnoprávnym vyrovnaním sa s nacistickým režimom už je všeobecne jasné, že najväčšiu zodpovednosť mali biele goliere. Tí, ktorí urobili politické rozhodnutie a vydali rozkazy. Tam aj spočíva podstata viny za tieto zločiny.

Najzápornejšou osobnosťou augusta je Vasil Biľak, ktorý si užíva pokojný dôchodok. Je ešte možné niečo v jeho prípade spraviť tak, aby sa zodpovedal za skutky, ktorých sa dopustil?

Myslím si, že je dostatok písomného materiálu a svedkov, ktorí sú k dispozícii orgánom činných v trestnom konaní a je to na nich. My dokážeme spracúvaním archívnych materiálov dodať ďalšie dôkazy.

Ako si vysvetľujete, že to trvá tak dlho?

To je ťažké si vysvetliť. Je to ľahostajnosť voči zákonom a uloženej povinnosti, nečinnosť.

Je dosť dôkazov na to, aby bol Biľak súdený a aj odsúdený?

Podľa mňa je, ale to je môj subjektívny pohľad. Dôležitý je názor prokuratúry.

Čo sa ešte dá nájsť v starých archívoch?

My to ešte nevieme, ale myslím si, že z tohto obdobia zostal dostatok materiálov o činnosti represívnych orgánov, ktoré poskytneme prokuratúre. Z obdobia neslobody a temna nesmie zostať nič tajné a všetko musí byť predložené verejnosti.

Čo keď nezáujem ľudí o august súvisí aj s tým, že sa nedozvedeli celú pravdu a nikto nebol ani potrestaný?

Áno, myslím si, že aj. Záujem je, ale niet sa o čo chytiť. Je úplnou pravdou, že akosi sa stratili fakty. Aj z pamäti, ale aj z verejných oznamovacích prostriedkov. Veď situácia na Slovensku bola do minulého roka až flagrantná, keď celá dokumentácia o činnosti štátnej bezpečnosti bola uzatvorená v SIS ako prísne tajná. Do minulého roka sa narábalo s materiálmi o zločinoch spáchaných v minulosti ako s prísne tajnými materiálmi.

Je ešte iná postkomunistická krajina, kde sa takto zaobchádzalo s týmito dôkazmi?

Okrem krajín na východ od našich hraníc, Slovensko bolo poslednou krajinou v strednej Európe, ktorá odtajnila archívy ŠtB.