Antonio Damasio je americký neurológ, ktorý píše rád a dobre. V jednej z predchádzajúcich kníh si zavolal na pomoc francúzskeho filozofa René Descarta, aby spolu lepšie osvetlili vplyv emócií na naše rozumové správanie (Descartov omyl vyšiel v češtine v roku 2000).
Teraz v tandeme s nemenej pozoruhodným filozofom Baruchom Spinozom sa snaží odhaliť a vysvetliť spolupôsobenie emócií a pocitov, ktoré z nás robia to, čo sme. A ktoré neustále mapujú naše vnútorné stavy a strážia našu rovnováhu, čím sa starajú o naše prežitie. Spoločným cieľom Damasia aj Spinozu je, aby to všetko neprebiehalo štýlom „o nás bez nás". Kľúčovými pojmami v ich pokuse pochopiť zákutia ľudskej mysle sú radosť a strasť.
Holandského filozofa, ktorý sa narodil v roku 1632, teda 36 rokov po Descartovi, Damasio opisuje ako intuitívneho predchodcu dnešného neurobiologického myslenia. A robí to tak ľudsky a plasticky, že ho občas priam vidíte sedieť v malej pracovni v Haagu, kde písal svoje kľúčové dielo - Etiku, leštil svoje povestné šošovky a viedol hovory o optike, politike a náboženskej viere. Súčasne s detailnou reštauráciou neopakovateľnej atmosféry vtedajšej doby sa Damasio snaží pochopiť krátku životnú dráhu tohto prenikavého mysliteľa.
Narodil sa do obdobia prvého rozkvetu vedy v modernom svete, do obdobia hamletovských otázok, do obdobia, ktoré ho donútilo napriek vtedajšej demokracii dlho žiť v domácom väzení. Damasio úprimne priznáva, že v mnohých smeroch bol preňho Spinoza človekom fascinujúcim, v mnohom ho však aj odradzoval.
Historické pasáže sa voľne prelínajú s „čistou" neurobiológiou. Zainteresovaný autor v nej podáva dramatickú správu o pokroku skúmania ľudskej povahy a významu pocitov tak, ako ich vidí sťa neurológ, neurovedec a ich bežný používateľ. Pretože nepíše pre odborníkov, hľadá jazyk, ktorý sa vyhýba odbornej terminológii. Darí sa mu; a okrem toho vie byť osobný, súčasne však zostáva nad vecou, dokáže písať poeticky aj obrazne, ale tiež opisné; je stručný a občas aj príjemne rozvláčny. Nemá rád „vety vyžadujúce pracnú úspornosť" (definície), čo vyplýva najskôr z faktu, že v oblasti ľudských emócií, pocitov a mapovania mysle vôbec zostáva ešte priveľa bielych miest.
Damasio - oprávnene - vidí v snahe o pochopenie emócií a pocitov praktický nástroj proti najhorším príčinám ľudského trápenia. Pokiaľ ide o neurologické choroby alebo drogy, tu nieje o čom diskutovať. Keď však autor chce tento ešte vzdialený exaktnejší pohľad na ľudskú prirodzenosť začleniť do činnosti verejných a politických inštitúcií, vzbudzuje to skôr úsmev. Po prvé, vedci sa nedohodli (a sotva kedy sa dohodnú) na nejakom postupe, ako naordinovať ľuďom lepší a kvalitnejší život. A po druhé, ak by ho aj našli, ďemokracia nemá taký spoločenský mechanizmus, ktorý by ho ďokázal „zaviesť ďo života". Zostáva iba písanie ďobrých a ešte lepších kníh. Vďaka Bohu.
Celkové mohutné vyznenie knihy posilňuje neuropatológ a publicista František Koukolík. Nefunguje iba ako preklaďateľ, ale na mnohých miestach aj ako spolutvorca. V zátvorkách vysvetlil presne tie pasáže, kďe čitateľ mohol o čomsi zapochybovať.
