Tento muž boli kedysi hviezdou srbskej opozície, jej najpopulárnejším vodcom. Nebolo väčšieho odporcu režimu Slobodana Miloševiča. A nebolo väčšieho „zradcu“. Miloševič sa s ním hral ako mačka s myšou – v roku 1993 ho nechal zbiť políciou. V roku 2000 ho urobil podpredsedom vlády. Draškovič ochutnal všetko. Mnohí tvrdia, že sám túžil po Miloševičovej moci. Miloševič dnes sedí v haagskej väznici. A Draškovič je bezvýznamným politikom, ktorý má kariéru možno už za sebou. A pritom oslavuje len 55. narodeniny.

Do politiky vstúpil tak ako celá posttitovská garnitúra v bývalej Juhoslávii. Koncom 80. rokov nasadol na vlnu nacionalizmu. Rovnako ako Miloševič alebo Draškovičov veľký rival v opozícii, dnešný premiér Zoran Djindjič i Vuk Draškovič sa bil do pŕs za srbskú vec.

Draškovič pochádza z Hercegoviny – z kraja s pohnutou históriou, kde Srbi tvorili menšinu a boli nútení spolunažívať s Chorvátmi a Moslimami. Narodil 29. novembra 1946. Vyštudoval právo, ale začal pracovať ako novinár. Ako spravodajcu štátnej agentúry Tanjug ho zavialo až do Afriky. O miesto prišiel, keď vypustil do sveta nepravdivú správu o vojne medzi Mozambikom a Rodéziou. Vrátil sa domov, písal pre rôzne noviny – a pustil sa do románov. Jeho knihy mu priniesli doma úspech. Síce nevynikajú literárnymi kvalitami, zato naturalisticky popisujú krvavé epizódy boja srbského národa.

Draškovič bol v komunistickej strane. Keď sa však v Juhoslávii opäť delila moc, nebol zďaleka tak vysoko ako Slobodan Miloševič. Spočiatku podporoval – ako prakticky všetci Srbi – vojenské akcie srbských bratov v Chorvátsku a neskôr v Bosne. Doma sa však už veľmi rýchlo postavil proti Miloševičovi. Založil vlastnú stranu – Srbské hnutie obnovy. Označoval sa aj za monarchistu, stúpenca posledného srbského kráľa Karadjordjeviča. Predovšetkým však za „európskeho nacionalistu“.

Už v roku 1991 vypukli v Belehrade prvé študentské demonštrácie proti režimu – Draškovič sa postavil na ich čelo a z balkóna národného divadla velil útoku proti polícii. Miloševič si ho zapamätal. V roku 1993 Draškoviča pri pouličných protestoch zadržali spolu s manželkou Danicou. Zbili ho a uväznili. Na slobodu sa dostal až po intervencii Danielle Mitterrandovej, manželky francúzskeho prezidenta.

Ďalšiu veľkú príležitosť dostal v roku 1997. Študenti opäť vyšli do ulíc. Vuk s planúcimi očami po tri mesiace pravidelne kráčaval na čele zástupu demonštrantov. Opozícia dala tentoraz hlavy dohromady a vzniklo spojenectvo Zajedno. Režim však odolal – naopak Zajedno sa rozhádalo. Skutočným bodom sporu bolo kreslo starostu Belehradu. Cesty Djindjiča a Draškoviča sa definitívne rozišli.

Posledná a zrejme najkontroverznejšia epizóda Draškovičovej kariéry sa udiala predvlani. Miloševič si upevňoval moc policajnou operáciou proti Albáncom v Kosove. Keď už jasne hrozilo, že NATO vojensky zasiahne, Miloševič ponúkol Draškovičovi funkciu podpredsedu vlády pre zahraničné veci. Ešte nezvyčajnejšie bolo, že Draškovič prijal. Krátko nato začali americké lietadlá zhadzovať bomby na Belehrad.

Bývalý miláčik študentských radikálov bol v kritických mesiacoch hlasom, ktorý v zahraničí vysvetľoval Miloševičovu politiku. Svojou plynulou angličtinou dával rozhovory CNN a BBC a vylepšoval vodcov imidž. Po štyroch mesiacoch to nevydržal. V srbskom opozičnom rádiu vyzval Slobodana, aby prestal klamať srbský národ – a dostal „padáka“.

Cesta naspäť však bola zarúbaná. Politickými veletočmi si vyslúžil mnoho kritiky. Vo volebnom roku 2000 sa ho zrejme štátni agenti pokúsili dva razy zavraždiť. Takmer rok potom strávil v ústraní v Čiernej Hore.

Zastrašili ho – a možno to pretaktizoval. V rozhodujúcich voľbách v septembri 2000 sa SPO nepripojilo k veľkému opozičnému bloku. Draškovič, notorický neúspešný uchádzač o kreslo prezidenta, tentoraz mienil do toho ísť len ako jediný spoločný kandidát celej opozície. Miloševič nakoniec padol – a Draškovič pri tom nebol. Prezidentom sa stal takmer neznámy Vojislav Koštunica.

Na študenskom mítingu 9. októbra stihol Draškovič povedať len „mládež, som tu opäť, vrátil som sa do Srbska zastrašeného guľkami Miloševičovho režimu“. Študenti ho nemilosrdne vypískali.

Zajtra – George Everest