Asfaltových ciest je v Afganistane málo. Zo severnej hranice do správneho strediska provincie Tachar je to síce len 60 kilometrov, cesta nám však trvala skoro celý deň. Včera v riekach stúpla voda, a tak traktory, ktoré ťahajú autá cez vodu, požadovali namiesto tradičných piatich už pätnásť dolárov za jedno auto.

„Ideme do Talokanu. Odišli sme tri dni predtým, než mesto obsadili talibovia. Nechali sme tam bratranca, aby strážil dom, ale nevieme, či je živý.“ Starší muž vezie v aute pre päť ľudí osem dospelých a dve deti. Vracia sa z pohraničného utečeneckého tábora domov.

„Predal som dva osly, každého po päťdesiat dolárov, aby som mal na benzín. Liter stojí skoro jeden dolár.“ Auto, v ktorom sa rodina vracala domov, však nešlo oveľa rýchlejšie, než by klusal niektorý z jeho oslíkov.

Talokan ešte stále žije tragédiou z utorkovej noci, keď neznámi ozbrojenci zastrelili švédskeho novinára. Na ulici je po zotmení mnoho ozbrojených hliadok. Včera v noci nás trikrát prišli skontrolovať vojaci z miestnej posádky.

Taliban odovzdal opozičnej Severnej aliancii Talokan bez boja, takže mesto nenesie stopy veľkých bojov. Väčšina ľudí vyzerá spokojne. Muži si rýchlo oholili briadky a ženy bez obáv opäť chodia na trh.

„Talibovia nám diktovali, ako máme žiť.Určovali, aký sa nosí účes, aké dlhé máme mať fúzy, kedy máme chodiť spať a kedy vstávať,“ hovorí predavač mäsa na hlavnej talokanskej ulici.

Za porušenie pravidiel určených Talibanom dostávali obyvatelia Talokanu ešte nedávno výprask palicou.

Praktikovali sa však aj horšie tresty. Obchodník s drevom, ktorý nám predal 14 kilogramov polienok za jeden dolár a 30 centov prišiel o svojich štyroch oslov, keď upadol do podozrenia, že spolupracuje so Severnou alianciou. Taliban mu ich spálili pred očami a starčeka potom zatvorili na tri dni do železného kontajneru.

Teraz je však spokojný. „Obchod veľmi ožil. Predtým som predal denne asi kilo dreva, teraz ide všetko oveľa viac na odbyt. Ľudia sa vracajú domov a od radosti nad tým, že to skončilo, nakupujú ako diví.“

Dobre prosperujú výrobcovia nábytku. Za éry Talibanu boli zakázané stoly a stoličky, pretože správny askét musel sedieť na zemi a jesť rukami.

Chirurg v miestnej nemocnici sa posťažoval, že nielenže nesmel doma sedieť na stoličke, ale Talibanci ho nútili operovať ženu so zaviazanými očami. Práve on bol donútený verejne odrezať ruku zlodejovi. Tvrdí, že mu predtým dal injekciu proti bolesti. Nie všetci sa však tešia z porážky Talibanu.

Predovšetkým Paštuni, ktorých je na severe omnoho menej než Tadžikov, majú strach, že budú prenasledovaní len preto, že sú inej národnosti.

Mnoho ľudí priznáva, že s Talibanom síce prišiel teror, ale zároveň aj poriadok. Kriminalita bolo slovo, ktoré bolo počas ich vlády prakticky zabudnuté. Naopak, v čase, keď Talokan ovládali vojská legendárneho Ahmada Šáha Masúda, mohli síce ženy slobodne chodiť po ulici, ale mohli byť okradnuté, prepadnuté, v horšom prípade sa v noci na uliciach proste beztrestne strieľalo.

Ani dnes mesto nie je bezpečné. Predovšetkým vojaci Severnej aliancie nemajú uniformy a nie je teda možné rozlíšiť, či sa k vám s automatom blíži časť regulárnej armády, alebo banda lúpežníkov.

„Toto veru za Talibanu nebolo,“ posťažoval sa dodávateľ dreva.

Autor: agentúra Epicentrum, Talokan pre SME