Francúz Tony Estanguet (vpravo) gratuluje Michalovi Martikánovi.
FOTO - REUTERS
Vedúci slovenského vodnoslalomárskeho tímu Róbert Orokocký nosí v ruke videokazetu, ktorá je približne rovnako neveľká ako strieborná medaila Michala Martikána. Je na nej dôkaz zo všetkých troch možných pohľadov kamier, že kanoe slovenského športovca prešlo vo finále siedmu bránku čisto. Bez pochybností. Pri analýze záberov kamery zhora odborníci zistili, že v momente najväčšieho priblíženia bola Martikánova vesta osem milimetrov od žŕdky bránky. Okrem toho sa obe "tyčky" súčasne mierne vychýlili v smere vetra. Nenarušil ich však žiadny kontakt lode, pádla ani pretekára.
Stačil by rozpor jedného
Martikána obrala o olympijské zlato trojica bránkových rozhodcov. Klinec zatĺkol Čech Roleček, ktorý zdvihol trestajúcu placačku až po počiatočnom váhaní v rozdielnej polohe. Nakoniec sa však lojálne pridal k dvom kolegom. Tak to vo vodnom slalome chodí. Keby aspoň jediný z trojice rozhodcov nesúhlasil s penalizáciou, po oficiálnom proteste našej výpravy by podľa R. Orokockého tento rozpor automaticky vyznel v prospech pretekára. Martikán by mal zlato. Takto sme dostali v duchu pravidiel medzinárodnej federácie iba písomné vysvetlenie - 0:3. Následný protest na úrovni olympijského výboru bude pokračovať už iba zrejme v rovine morálnej satisfakcie. Ťažko možno očakávať analógiu s krasokorčuliarskym škandálom na ZOH v Salt Lake 2002, keď jedna z rozhodkýň priznala nátlak a MOV zmenil výsledky. Ktovie, ako si páni slalomárski rozhodcovia nažívajú s vlastným svedomím?
Trpký paradox s hokejovým prezidentom
Ani najpresvedčivejšie video vo vodnom slalome, žiaľ, nie je dôkaz. Túto otázku by na pôde Medzinárodného olympijského výboru mohol otvoriť napríklad jeho člen a prezident Medzinárodnej hokejovej federácie René Fasel, ktorý zhodou okolností v Helliniko odovzdával Martikánovi striebro. Z brehu sa na to smutne díval Martikánov rodák z Liptovského Mikuláša Jerguš Bača, ktorý od Fasela preberal zlato v Göteborgu. Nie celkom mimochodom - aby mohol Fasel pred rokom po finále hokejových MS v Helsinkách rozdať zlaté medaily, musel po predĺžení čakať na verdikt - videorozhodcu. Ten s konečnou platnosťou posúdil, že gól kanadského útočníka Ansona Cartera proti Švédsku prešiel bránkovou čiarou regulárne.
Keby Michal aspoň vedel
Vo vodnom slalome sa pod vlnou dravej komercie, od ktorej závisí existencia špičkových jazdcov profesionálov (Martikána len na prémii od Slovenského olympijského výboru pripravili šmahom placačky o milión), vyhrievajú v tichých spodných vodách bývalí nadšení pionieri tohto športu na stoličkách bránkových rozhodcov. Nezvyknú trhať partiu a vzťahy, s ktorými kedysi bývali pri vode pod stanmi a teraz vychutnávajú komfort z bohatého rozpočtu MOV. Ani funkcionári nemajú energiu či vôľu vyriešiť rozhodovanie o sporných ťukoch modernou technikou, plačú, že by to bolo drahé. Znie to neuveriteľne, ale rozhodcovia vo vodnom slalome nepotrebujú žiadnu licenciu, čo je v iných športoch základnou nevyhnutnosťou. Navyše, ako sa ukázalo, mávajú po boku asistentku z radov dobrovoľníčok, čo vníma divú vodu ako exotický šport a pozabudne poslať trest do ústredia v cieli. Vôbec nie je od veci dohad, že ak by na tabuli zasvietili dve sekundy, ktokoľvek z našich bežcov pri brehu (Hochschornerovci, Šajbidor, nehovoriac o tréneroch) by na to upozornil. Martikán mal dosť času risknúť ešte viac a tých nešťastných dvanásť stotín na Estangueta zlikvidovať.
Zlosť a bezmocnosť otca
Tréner Jozef Martikán v sebe dusil veľkú zlosť, no v bezmocnej vete vystihol súčasný stav v tomto športe: "Som strašne nasratý, ale dobre viem, že protestmi aj tak nič nedosiahneme. Len si pohneváme rozhodcov, ktorí nám to môžu nabudúce vrátiť ešte viac. A hlavne to uškodí kreditu nášho športu, o ktorý sa všetci tak trasieme."
Naši ľudia od divokej vody - vraj na základe skúseností - v Helleniko prekvapujúco rýchlo podľahli unavenej beznádeji. Zarážajúce na veľmocenské postavenie. Vo vode stále pláva aj komplex o údele malej krajiny.
Vodný slalom je dlhoročnými bojmi o miesto na olympijskom slnku sebazničujúco zomknutý. V snahe neurobiť si škandál na druhú, ktorým by bola druhá zmena poradia a s tým súvisiaci akože malér, ostalo v platnosti škandalózne primárne popretie športovej etiky. Obeťou bol tentoraz Martikán.
Ako sa zlato roztopilo na striebro
11.09 - na siedmej bránke vo finálovej jazde signalizujú dvaja rozhodcovia dotyk, po počiatočnom nesúhlase sa k nim pridal aj tretí. Asistentka zabudla poslať informáciu do ústredia, na svetelnej tabuli svieti až do konca jazdy v kolónke trestných sekúnd nula.
11.10 - Martikán prišiel do cieľa s najlepším časom, jeho náskok pred druhým je 1,48 sekundy.
11.11 - francúzske vedenie okamžite protestuje, videli zdvihnuté signalizačné placačky rozhodcov na sedmičke.
11.32 - príslušní rozhodcovia potvrdzujú, že signalizovali ťuk, Martikánovi prirátajú dve sekundy, čo znamená, že o dvanásť stotín sa pred neho dostáva Francúz Tony Estanguet.
11.38 - vedúci slovenskej vodnoslalomárskej výpravy Róbert Orokocký podáva oficiálny protest proti verdiktu na bránke č. 7.
12.02 - prezident hokejovej federácie René Fasel odovzdáva zlatú medailu Estanguetovi, striebro Martikánovi. Slovenská olympijská výprava víta rekordne rýchlu žatvu dvoch medailí rozpačito.
12.28 - Orokocký dostal písomnú odpoveď, že slovenský protest sa zamieta.
13.20 - Michal Martikán veľkoryso prežíva krivdu. "Nie som si vedomý akéhokoľvek dotyku, no musím rešpektovať rozhodcov. Aj striebro sa mi začína páčiť."
16 - 18 - naša výprava má k dispozícii kompletnú videoanalýzu troch kamier. Martikánova jazda bola čistá.
22.48 - prezident Ivan Gašparovič oceňuje výkony Kaliskej a Martikána. Oslavu v slovenskom olympijskom dome kalí smútok z krivdy.
Chmelár: Cítime skrivodlivosť
Vedenie slovenskej olympijskej výpravy sa včera v Aténach rozhodlo, že prípad športového poškodenia vodného slalomára Michala Martikána neponechá bez povšimnutia. Predseda Slovenského olympijského výboru František Chmelár: "Pošleme list vedeniu Medzinárodnej kanoistickej federácie i samotnému predsedovi Medzinárodného olympijského výboru Jacquesovi Roggemu. Neočakávame od toho iný účinok ako vyjadrenie nášho nesúhlasu. Je jasné, že musíme rešpektovať pravidlá príslušnej športovej federácie a že poradie už nezmeníme. No zároveň máme oprávnený pocit krivdy. Jednoducho to nemôžeme nechať iba tak. Cítime skrivodlivosť."
