i koncom sedemdesiatych rokov, ale jej autor začal byť nepohodlný, a tak zmizla z verejného miesta na tiché miesto v lese. Peniaze na jej návrat sa podarilo nájsť až takmer pätnásť rokov po revolúcii terajšiemu ministrovi kultúry.

Téme novovznikajúcich pamätníkov a pomníkov sa nedávno venoval český týždenník Reflex - vynikajúci českí autori robia nekonvenčné, moderné sochy spisovateľom, obetiam povodní aj komunizmu, Spejblovi a Hurvínkovi.
Slovensko sa háda, či odstrániť, alebo nechať sochy umelcov z obdobia komunizmu, súčasní komunisti protestujú proti vzniku pamätníka obetiam komunizmu a ak vznikajú nové pamätníky, tak len osobnostiam overeným stáročiami, náboženské spomienky alebo zábavné figúrky v štýle masovej kultúry.
Prečo taký rozdiel? Kto alebo čo ovplyvňuje spomínanie národa?

Obrazoborectvo
Osud Jankovičovho súsošia Obete varujú je jedným z najzaujímavejších, aký môže pamätník postretnúť. Tradičným koncom pamätníka by bolo jeho zrútenie. Keď už mal to šťastie a neskončil roztavený v peci na príkaz súdruhov, ktorým sa zdal málo optimistický, mohol skončiť v zbere druhotných surovín, keď hnáty postáv odpílili vandali, ktorí si chceli zarobiť zberom železa.
"Nie je to nič výnimočné, to sa pamätníkom bežne stáva," hovorí s nadhľadom akademický sochár Jozef Jankovič. "Obrazoborectvo je permanentnou súčasťou nášho kultúrneho života," dodáva.
Ak za komunizmu prišiel o dve sochy, za pätnásť rokov od revolúcie mu v Bratislave zničili tri sochy, ktoré boli súčasťou architektúry.
Podobne skončilo množstvo cenných sôch. Len preto, že prišla nová ideológia a jej predstavitelia potrebovali názorne predviesť svoju moc. Z dunajského nábrežia v hlavnom meste tak po nástupe komunizmu zmizla rakúsko-uhorská panovníčka Mária Terézia, aj letec, politik a osvietený človek prvej Česko-slovenskej republiky Milan Rastislav Štefánik.
Podľa Jozefa Jankoviča je ťažké žiadať od pamätníka, aby bol historicky neutrálny. "Väčšinou zaznamenáva udalosť, ktorá má politické súvislosti. Špičkové osobnosti, ktorým sa pamätníky stavajú, majú rovnako veľa obdivovateľov ako nepriateľov," hovorí.

Každá éra má svoju pamäť
Pamätník je umelecké dielo, ktoré sa spája s miestom a ideovo ho dotvára. Má slúžiť pamäti národa a pripomínať udalosť alebo vynikajúcu osobnosť, na ktorú netreba zabudnúť.
Prečo nám však každá éra núti len svoju pamäť? Historik umenia zo sekcie kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry Patrik Guldan hovorí, že názory na to, čo je pamiatka, boli vždy rôzne.
"Už v antickom Ríme to bolo tak, že diela, ktoré nevyhovovali, zlikvidovali. Reprezentanti obdobia sa často vedia voči pamiatkam nevhodne zachovať. Egyptskí faraóni ničili podobizne predchodcov, správali sa ideologicky."
Podobne ideologicky sa zachoval moslimský Taliban, keď zničil staré kamenné sochy Budhu, ale aj mečiarovci, ktorí si dali odliať svoje busty ešte zaživa, na večnú pamäť.

Kto objednáva sochy dnes?
Za socializmu to bolo jasné - zákazky na nové pamätníky dávala vládna komunistická strana. Tie realizovali najmä poslušní umelci, ktorí sa nedostali do nemilosti režimu. Vďaka tomu, že každá investícia do novostavby, trebárs pošty alebo nemocnice, musela rátať s výzdobou, dekoráciou priestoru, aspoň k anonymným mozaikám na celú stenu a tým aj k zárobku sa občas dostali aj mocou menej preferovaní umelci.
Kto dáva objednávky na realizáciu nových pamätníkov dnes a komu sa stavajú? Riaditeľ sekcie umenia na ministerstve kultúry Andrej Zmeček hovorí, že je to neriešená vec. Osadzovanie nových pamätníkov sa vymyká štátnej správe.
Otázkou podľa neho je, či má mať štát nad týmto kontrolu. Dnes sa sochy a pamätné tabule odkrývajú na žiadosť obcí alebo občianskych združení, ktoré majú záujem o tom, aby sa nezabudlo na tú a tú udalosť alebo osobnosť. Na pomníček často prispeje zahraničná nadácia vysťahovaných Slovákov či potomkov odvlečených obetí vojny.
Od idey pamätníka vedie k jeho odhaleniu niekoľko krokov: treba nájsť financie, niekedy sa urobí verejná zbierka alebo prispejú firmy, ktoré chcú mať na podstavci svoju tabuľku. Mesto dá soche či tabuli priestor. Samozrejme, dielo nesmie byť realizované, ak by bolo v rozpore s ústavou alebo ľudskými právami. Nesmie nikoho hanobiť, urážať ani pripomínať osoby zločincov.

Najväčší boom je na juhu
Na ministerstve kultúry neexistuje presná evidencia pamätných diel, ktoré vznikli po revolúcii. Podľa odhadov umelcov, sochárov, je však najaktívnejší juh Slovenska. Maďarská menšina vyťahuje z pamäte postavy uhorských panovníkov či húnskych bojovníkov.
"Tie pomníky síce nemajú veľkú umeleckú hodnotu, ale značkujú si územie," hovorí sochár Jozef Jankovič.
Spätosť pamätníka s ideológiou vytvára na malom území, kde žijú pomiešané národnosti, bizarné situácie v štýle "kto z koho". Napríklad v Komárne si tamojšia Matica osadila na svoje priečelie sochu Cyrila a Metoda, dvoch dejateľov, ktorí na naše územie doniesli slovanské písmo. Zároveň v Komárne stojí aj socha generála Klapku, ktorý chcel vo väzení zabiť Sándora Petöfiho, básnika ktorého si maďarská menšina váži a uznáva.
Kto má rozhodovať o tom, čo a koho si treba pripomínať? Koniec štátneho monopolu v budovaní pamätníkov znamená aj to, že na Slovensku doteraz nemáme ani jeden kameň, ktorý by pripomínal rómsky holokaust. Spomienky na hrôzy vojny sa zúžili na boj vojakov, Slovenské národné povstanie a v posledných rokoch aj na deportáciu Židov do koncentračných táborov.
Podľa kunsthistorika Patrika Guldana o nápravu sa musia starať sami občania alebo politická strana, čo sa o to zasadí.
"Hierarchiu hodnôt si robia ľudia a spoločnosť," hovorí.

Strach z omylu histórie
Odhaľovanie a neskôr strhávanie tých istých sôch vytvorilo pocit neistoty. Koho poctiť pamätníkom, aby nedošlo k historickému omylu, aby socha neskončila v lepšom prípade v depozite? Výtvarníčka Dorota Sadovská hovorí, že tesne po revolúcii cítila na výtvarnej akadémii zo svojich profesorov pocit traumy z toho, že by mali ešte robiť nejakú objednávku - sochu alebo mozaiku do verejného priestoru. "Mysleli si, že je nadobro zažehnané robenie nástenných malieb," hovorí maliarka, ktorá práve v tom období vyzdobila nástennou maľbou strop kaplnky v jezuitskom kláštore.
Z histórie vyťahujeme staré, vekmi osvedčené postavy učencov, lekárnikov alebo vedcov, ktorých busty na podstavci sa už nemôžu stať omylom.
Ani v demokracii nie je niekedy ľahké vyjadriť svoj názor, hlavne na blízku minulosť. Komunistickú stranu v Nitre pobúrila snaha viceprimátora postaviť na námestí Pamätník obetiam komunizmu. Nezovšeobecňujme, znie ich argument. "Jeden aj druhý názor je legitímny," hovorí Patrik Guldan. "Komunistická strana je v parlamente, jej záujmy sú teda asi legitímne a obec by na druhej strane mala rešpektovať podnety občanov."
Príkladom toho, ako môže byť štátna politika tolerantná k historickým udalostiam, ktoré nie sú jednoznačne interpretované, budú podľa neho oslavy Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Pri pamätníku s čerstvo preneseným súsoším od Jozefa Jankoviča.
Mimochodom, v Kališti, kde malo súsošie Obete varujú dočasný pobyt, ostal len prázdny priestor. "Je povinnosťou národa, štátnej reprezentácie, dať Kališťu konečne vlastnú tvár," myslí si sochár Jankovič. Uvádza príklad českých Lidíc, ktoré postihol rovnaký osud obce vypálenej nacistami, pre ktoré vznikol miestu určený pamätník.

Nové pamätníky
Treba vôbec robiť nové pamätníky? "Neviem, závisí to od potreby spoločnosti," hovorí Jankovič. "Aj keď všetci hovoria, že pamätník je zastarané médium, stále vznikajú nielen u nás, ale aj vo svete, a nevyhýbajú sa ani politickým udalostiam."
Tvorba nových pamätníkov je zaujímavá aj pre najmladšiu sochársku generáciu. Tohtoročný víťaz ceny Oskára Čepana Michal Moravčík hovorí: "Nové pamätníky? Určite sa majú robiť, ale súčasným jazykom. Bronz už môže byť nudný, treba mu nájsť novú formu, ale ja by som pokojne použil aj nejaký pominuteľný materiál, po ktorom za dvadsať rokov nič nezostane."
Rovnako nekonvenčne si myslí, že pamätník nemusí byť len socha na podstavci. "Zásahy do priestoru môžu byť všelijaké, napríklad niečo v dlažbe alebo nízky reliéf." Nápady však brzdia poslanci miest, ktorí diela vo verejnom priestranstve schvaľujú. Preferujú konzervatívnych autorov ako je Bártffay, Kulich alebo Berák, ktorý v Žiline robí všetky sochy. "Podľa ich vkusu to musí mať oči, nos, a musí byť čitateľné," hovorí Moravčík.
Je zázrak, že nedávno sa študentovi VŠVU Richardovi Senešimu podarilo v Banskej Bystrici preraziť s netradičným poňatím pamätníka zaujímavému človeku Jozefovi Dekretovi-Matejovie, ktorý k nám na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia doniesol model lesnej škôlky.
Sochára Michala Moravčíka láka vyjadrovanie sa k minulosti rovnako ako komentovanie súčasnosti. Urobiť však pomník niečomu súčasnému? "Je tam riziko. Môže sa ukázať, že ten problém nebol až taký podstatný, že to bola zbytočná téma," hovorí. "A čo by mala stvárňovať mladá generácia umelcov, diela na tému vstupu do Európskej únie?"

Na čo má sochár právo
Študenti Vysokej školy výtvarných umení dostali v ateliéri sochára Jozefa Jankoviča zadanie - navrhnúť pamätník obetiam komunizmu pre Zvolen. Vie sa generácia, ktorá vtedy mala päť-desať rokov, vyjadriť k zločinom, ktoré spôsobil komunistický režim? Michal Moravčík si myslí, že najlepšie by bolo, ak by takú tému robil nejaký sochár disident.
Jozef Jankovič je však presvedčený, že ak chce umelec urobiť pomník povstaniu, nemusí byť účastníkom povstania ani nemusí prežiť druhú svetovú vojnu či holokaust. "Nevidím v tom problém, komunizmus je taká čerstvá udalosť, že by mala zaujímať aj túto mladú generáciu. Zažila ho čo len okrajovo a má právo sa k nemu vyjadriť kompetentne," hovorí.

Stredný prúd a poľudšťovanie
"Prečo stále hovoríme len o pamätníkoch?" pýta sa Moravčík. Priestory mesta by podľa neho mali patriť aj iným kvalitným sochám. Nakoniec, jednou z funkcií pamätníka je krášliť, dotvárať prostredie, lebo čítať v jeho posolstve vedia len odborníci, alebo ľudia, ktorí okolo neho chodia denne a venujú mu čas. Dekoračnú úlohu pamätníkov si uvedomil aj kunsthistorik Patrik Guldan, keď do depozitu v Dúbravke niesol sošku rytiera Rolanda. Zložil ju hneď vedľa Stalina, ktorý ležal v pohrebisku sôch.
Hlavné mesto Slovenska, s jedinečnou polohou blízko Viedne a Budapešti ponúka ťažkopádne objekty v rámci projektu Socha a objekt a okrem toho zbierku žánrových postavičiek, pri ktorých sa vyfotí každý turista.
Hliníková postava Schöner Naziho s klobúkom zdvihnutým na pozdrav je spomienka na konkrétnu postavičku z minulosti, ktorá dotvárala mestský kolorit.
Jej príbeh nemôže nikomu prekážať. "Má potešiť ducha. Prečo by si ľudia neurobili radosť?" pýta sa Patrik Guldan. Podobnú funkciu plní Čumil v kanáli, Napoleónsky vojak pri lavičke alebo Papparazzi fotiaci spoza rohu podniku.
"Je to stredný prúd, ktorého je po svete plno, ale v Bratislave má veľký priestor," hovorí sochár Moravčík. Jeho profesor Jozef Jankovič dodáva: "Tento súčasný trend je dovezený zo Západu, žánrové figúry majú poľudštiť priestor, ale takéto úžitkové umenie ma nevzrušuje."
Umelci, ktorých sme oslovili, si povzdychli, že vkus tunajších ľudí stále klesá v prospech komercie. "Všetci sú namäkko z toho, aké je dielo pekné, keď je naleštené, má zatočené, akoby historické súčasti a ešte keď cez to preteká potôčik... Povedzte stotisíc ľuďom, že je to zlé!" krúti hlavou Michal Moravčík.
Mestu, v ktorom žije, vyčíta aj to, že ak sa raz za čas podarí zrealizovať dobrý projekt, akým je umelcami dotvorená dlažba pred Mirbachovým palácom, stále je to len zahusťovanie priestoru, ktorý je sám osebe pekný, umením. "Privítal by som, ak by to urobil niekto na sídlisku Petržalka. Umenie, ktoré by expandovalo do priestoru, ktorý by poľudštilo."

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ