filmovom plátne. Počas prázdnin nakrúca na ruzynskom letisku - pod dohľadom režiséra Petra Zelenku riadi vysokozdvižný vozík a odosiela balíky. Česi ho dnes považujú za svoju hereckú jednotku. Ivan Trojan.

Váš hrdina z ruzynského carga sa pokúša vyrovnať so šialenstvom tohto sveta. Registrujete podobné šialenstvo aj vy?
Dnešná situácia v Iraku, Izraeli, Afrike, terorizmus a atentáty svojím šialenstvom presahujú moje chápanie... A drobné, súkromné šialenstvá, aj keď je to silné slovo, si spôsobujeme sami. Pribúdajú však ľudia, ktorí si to začínajú uvedomovať a radšej vyhľadajú psychiatra.
Ako sa s ním vyrovnávate vy?
Prestal som čítať noviny. Obmedzil som sa na kultúrne rubriky a šport, ktorý mám veľmi rád - odreagujem sa ním. Politiku som akosi prirodzene vytesnil.
Vo filme hráte mladšieho človeka, ako ste sám. Je to pre vás ťažšie alebo ľahšie?
Necítim sa ako 40-ročný, takže ma to zvlášť netrápi. Skôr to trápilo Petra Zelenku, ktorý mal pocit, že svoj vek už neodtajím a navyše chcel, aby som vyzeral trochu inak, ako v iných filmoch. Pokúšali sme sa to riešiť maskérskymi skúškami, chvíľu som mal dokonca aj kučery. Nakoniec mi iba zafarbili šediny. Som vo veku, ktorý má výhodu v tom, že môžem hrať postavy v rozpätí asi 20 rokov. Petr vo filme má 33 - to nie je až tak dávno, ešte si niečo pamätám.
Keď si to pamätáte, ako ste sa odvtedy zmenili?
Všetko sa zmenilo, keď sa mi narodili deti. Existujú dva životy - pred deťmi a po nich. Keď prídu, na nič už nemáte čas, stratíte nárok na veľké žúry. Rok čo rok sú pre mňa návraty z osláv čoraz ťažšie - na druhý deň ráno mi je veľmi zle a niekedy sa neviem spamätať aj dva dni. Keď mám prácu, vôbec si to nemôžem dovoliť.
Nie je vám smutno za starými časmi?
Áno, ale smutno mi býva za celou minulosťou. Rád spomínam, vraciam sa do detstva a pripomínam si pekné veci. Veľa ľudí sa pozerá len dopredu, neobzerajú sa, ale pre mňa je minulosť príťažlivá. Keď si prezerám staré fotografie, vždy sa zaseknem - zarazí ma, aký som bol iný a zároveň rovnaký a ako neuveriteľne fungujú gény, keď dnes vidím svojich dvoch synov. Jeden sa podobá na mňa, druhý na Kláru, ale povahovo je to naopak.
Váš Petr v Príbehoch obyčajného šialenstva je v úzkom spojení so svojimi rodičmi. Má ich rád, ale v rodinnom trojuholníku stále opakujú slová a činy, ktoré medzi nimi zabíjajú porozumenie. Porovnávali ste si v duchu, akým spôsobom sa zhovárate so svojimi rodičmi vy?
Mám staršieho brata, takže v našom štvoruholníku to funguje inak. Rodičia boli vždy veľmi rozumní a dobre zvládli aj našu pubertu, za čo som im veľmi vďačný. Moji filmoví rodičia sú o niečom inom - napriek tomu, že ich mám rád, žiť s nimi sa jednoducho nedá. Je tam zaujímavý rozpor - keď zistím, že môj otec, ktorý už pätnásť rokov zahníval v trochu šialenom vzťahu s mojou matkou, si našiel mladšiu milenku, som zhrozený a zároveň mu fandím, pretože sa prebudil a znovu žije.
V tomto filme je vašou partnerkou Slovenka Zuzana Šulajová a vo vedľajších postavách hrajú slovenské herečky Jana Hubinská a Marta Sládečková. Dokážete podľa nich posúdiť slovenskú mentalitu?
Myslím, že Slováci sú vášnivejší a intuitívnejší, Česi zas premýšľavejší a racionálnejší. Pre herectvo, kde je určitá pudovosť namieste, je výhoda skôr na slovenskej strane. S improvizáciou je to však trochu slabšie...
Svojho tohtoročného Českého leva ste získali za vedľajšiu rolu vo filme Davida Ondříčka ‚Jedna ruka netleská'. Hráte šialenca, posadnutého Hitlerom. Inšpiroval vás Chaplinov Diktátor?
Trochu áno. Na Chaplinovi som obdivoval, akým spôsobom ho dokázal stvárniť bez toho, aby mal prístup k toľkým dokumentom, ako som mal napríklad ja. To, čo urobil, bolo neuveriteľné. Snažil som sa však zobraziť Hitlera trochu inak - chcel som, aby bol na istej hranici, aby pripomenul hrôzu, ktorá je spojená s jeho menom, a zároveň, aby to bolo smiešne, ale nie parodické. Zo tri Hitlerove gestá som použil ešte v zdravej fáze svojho hrdinu, aby ním čím ďalej, tým viac presakoval, lebo scenár bol postavený na kulminácii rozdvojenia jeho osobnosti. Boli to len jemnosti, ktoré si divák asi nevšimol, ale mám ich rád.
Ste tu aj spoluautorom scenára. Mysleli ste na vlastného otca, keď ste písali postavu pre Jana Třísku, ktorý stvárnil otca hlavného hrdinu - starého divadelného barda a transvestitu?
To určite nie! Spoluautorom som sa stal až dodatočne, keď ma David Ondříček a Jirka Macháček zavolali po tom, čo už napísali asi piatu verziu scenára a potrebovali nový pohľad zvonku. Vytvoril som ten Třískov obraz, kde deklamuje Shakespearove monológy. Pred Samotármi som bol hlavne divadelným hercom, tak som sa toho ujal. Hral som Rómea v rovnakom preklade Josefa Topola, ako ho hral aj Jan Tříska ešte v 60. rokoch. Chcel som, aby si tie vety, ktoré hovoril v Národnom divadle pred štyridsiatimi rokmi, zopakoval, a on to urobil veľmi dobre a rád.
Veľakrát zobrazujete šialenstvo. Nejde vám to už na nervy?
Ani nie. Vo filmoch ‚Smradi', ‚Želary' alebo v seriáli ‚Četnické humoresky' hrám zdravých mužov, ktorí šialení vôbec nie sú, takže si nemyslím, že som dospel do nejakého klišé. Šialenstvo môže byť pre režisérov zaujímavé aj preto, že ním získavajú širší záber rozličných polôh človeka, čo mám rád aj ja.
Vaša manželka, herečka Klára Pollertová-Trojanová v rozhovore pre časopis Reflex tvrdila, že keď sa doma učíte svoju rolu, ona blúdi s deťmi po Prahe, aby vás nerušili...
Trochu to preháňa. Týka sa to len krátkeho času tesne pred premiérou, keď som nervóznejší. Pokiaľ nezískam pocit, že úlohu držím pevne v rukách, tak je naozaj lepšie ísť s deťmi niekam inam, lebo náš byt má obmedzené rozmery a možnosť koncentrácie a prípravy v ňom je malá. V poslednom čase však radšej pracujem na úlohe mimo domu, idem napríklad do divadla.
Pomáhate svojej žene, keď sa potrebuje pripraviť na svoju postavu?
Klára sa rozhodla, že nechce, aby som jej pomáhal a radil, takže to rešpektujem.
Ako sa vám s ňou hral manželský pár vsnímke ‚Jedna ruka netleská'?
Divne - je to zvláštny stav, ktorý nedokážem vysvetliť. Je ťažké hrať s niekým, kto vám vidí do kuchyne, do vašich zlozvykov. Pre mňa je jednoduchšie odhaliť sa pred človekom, ktorého nepoznám, než pred svojimi príbuznými. Povedali sme si však, že pred kamerou sme hercami a filmové manželstvo sa odlišuje od nášho súkromia, takže to nakoniec išlo.
V snímke ‚Smradi' ste otcom v rodine, ktorá si adoptovala rómske deti. Čo vám dal tento film okrem Českého leva za hlavnú mužskú postavu?
Prehĺbil vo mne obdiv a úctu k ľuďom, ktorí majú v sebe toľko lásky, že sú ochotní osvojiť si cudzie deti. Podstupujú veľké riziko a zodpovednosť. Stretol som sa s rodičmi, ktorí majú, napríklad, tri vlastné deti a štyri si zobrali z domovov. Poznám však aj pár, ktorý sa musel vzdať už osvojeného rómskeho chlapca, lebo začal nabúravať celú rodinu. Ešte keď sme nemali s Klárou vlastné deti, uvažovali sme o osvojení, ale musím sa priznať, že ja som bol v tom brzdou. Jeden z nás by sa musel obetovať a byť s deťmi doma. Nedokázali sme sa vzdať svojej práce.
Do filmu ste prvýkrát vstúpili, keď ste mali 35, a svoje dva České levy ste získali v roku, keď hlavnú cenu získal Rok diabla, opäť film Petra Zelenku. Dá sa povedať, že aj vy ste v tom čase prežívali diabolský rok?
Posledných sedem rokov v mojom živote naozaj nabralo neuveriteľný spád, ale Zelenka si za to môže sám, lebo napísal výborný scenár k Samotárom a David Ondříček našiel odvahu obsadiť ma. Jedným z dôvodov, prečo pri mne trochu váhali, bol, že dovtedy som nehral v žiadnom filme. Dlho som totiž sústredene robil divadlo. Bol som v Divadle na Vinohradoch, a keď som odišiel v 33 rokoch do Dejvického divadla, kde sme hľadali nové spôsoby inscenovania, otvorila sa pre mňa možnosť hrať komorne a civilne, čo je filmu blízke.
Herci sú istým spôsobom závislí od režisérov. Potrebujete mať so svojím režisérom osobný vzťah?
Dokážem hrať aj bez toho. S režisérom Zdeňkom Tycom som sa spoznal až na nakrúcaní ‚Smradov' a vzťah k sebe sme hľadali trochu dlhšie. Zato dnes sa radi vidíme. Keď sa za mnou príde pozrieť do divadla, zaujíma ma jeho názor, ktorý je väčšinou veľmi kritický, ale úprimný.
Zdeněk Tyc problematicky zháňal prostriedky na film ‚Smradi', lebo mu málokto veril po tom, ako pred pár rokmi dostal Plyšového leva za najhorší český film. Čo vás presvedčilo zobrať túto úlohu?
Aj ja som váhal. Som trochu pomalší a problém je aj v tom, že herci vlastne nevedia čítať scenáre. Nedokážu rozpoznať, čo z nich môže vzniknúť. Vedel som, že scenár je dobrý, ale nerozumel som, prečo mám túto nevýraznú postavu hrať práve ja. Potom som s hrôzou zistil, že som hlúpy, lebo hlavným vkladom tohto muža bolo, že bol síce v pozadí a tým druhým v manželskom vzťahu, ale bez takýchto ľudí by život vôbec nemohol fungovať. Dnes som veľmi rád, že som to zobral. Bol to príbeh skromných, obyčajných ľudí, čo sa nám podarilo preniesť aj na plátno. Žili sme chvíľu ako jedna rodina. Vôbec nerozumiem tomu, že si naša verejnoprávna televízia prehadzovala film ‚Smradi' ako horúci zemiak. Problémom ČT sa stalo to, že akosi nevie odhadnúť, čo má podporiť.
Nepodporila ani Príbehy obyčajného šialenstva?
Úspešný Petr Zelenka nakrúca film podľa vlastnej úspešnej divadelnej hry a ČT má všetky dôvody na to, aby po ňom hrabla. Nestalo sa tak a spoluinvestorom sa stala televízia NOVA. Nikdy som ju nemal rád, ale teraz musím zmeniť názor.
Myslíte, že s Príbehmi opäť príde lev?
Zakazujem si na to myslieť, lebo uvažovať o tom, je cesta do pekla.
Máte okolo seba ľudí, ktorí by vám povedali, že dosť, lebo je vás už priveľa?
Do 35 rokov som mal smolu - nikto ma neobsadzoval. Teraz mám veľké šťastie na ponúkanú spoluprácu, ale neskromne si trúfam povedať, že je to na základe toho, že sa snažím robiť dobre. A ak niekto hovorí, že je ma priveľa, je to aj preto, že u nás sa nakrúca málo filmov. Ondříček a Zelenka majú napríklad len po 3 filmy a je tu ešte pár iných režisérov, s ktorými som doteraz nepracoval.
Váš prvý film - Samotári - sa okamžite stal kultovým a vy slávnym. Už ste si zvykli na to, že vás ľudia všade pozorujú?
Musel som si zvyknúť. Stále sa mi stáva, že ma niekto zastaví a chce, aby som ho objal, alebo mi ponúka koláčik. Strata súkromia mi však začína prekážať čoraz viac.
Váš otec je herec, brat režisér a producent, manželka herečka, vaši priatelia pracujú v divadle alebo nakrúcajú filmy. Máte vôbec možnosť poznať aj nehercov?
Ale áno. Kedysi som intenzívne hrával basketbal a dodnes sa schádzam so svojimi bývalými spoluhráčmi. Druhá partia je futbalová, kde sa zídu ľudia najrôznejších profesií. Som im vďačný, že môžem vypadnúť zo svojho trochu uzavretého sveta.
V Dejvickom divadle často hráte ruskú klasiku. Máte ju nejako špeciálne rád alebo je vám jedno, aký má hra pôvod?
Vôbec to nie je jedno. Veci, ktoré napísal Gogoľ alebo Čechov, sú viacrozmerné. Môžu sa inscenovať rôznymi spôsobmi, vždy sú silné a zároveň tragikomické, čo mám rád. A keď hráme ťažkú Dostojevského hru Bratia Karamazovovci, ľudia sa smejú. Vo vážnych veciach hľadáme smiešne pohľady, pretože taký je aj život. Ľudia v tých najtragickejších chvíľach robia smiešne veci. Keď sa na ne človek pozerá nezúčastnene, môže sa smiať, ale potom sa pristihne pri tom, že sa smeje na niečom, čo už vôbec smiešne nie je, a vtedy precitne.
Myslíte, že súčasnej českej spoločnosti je karamazovovské šialenstvo zrozumiteľné?
Veľmi. Je to nadčasový román a obsahuje všetky otázky, na ktoré by sa mal človek vo svojom živote opýtať, pokiaľ ich, samozrejme, hľadá. Na toto predstavenie chodí veľa mladých ľudí, čo je veľmi povzbudzujúce. Snažíme sa, aby veci, ktoré boli napísané v minulých storočiach, vypovedali o našej súčasnosti.
Pracujete v strese. Myslíte, že stres pomáha tvorivosti?
Jasné. Raz mi hovoril Jiří Stivín, že preňho je najväčšou inšpiráciou termín. Keď sa nemilosrdne blíži, všetko začína fungovať, ako má. Navyše, všetko veľmi prežívam. Moja žena mi vyčíta, že si svoje stresy nosím domov, a keď som s deťmi, myslím na niečo iné. Je to chyba - táto prehnaná vystrašenosť a zodpovednosť.
Nebojíte sa ďalších úloh, aký nový strach vám prinesú?
Najviac sa bojím toho, aby som sa neopakoval. Veľa starších kolegov tvrdí, že je to aj ich problém, a čím sú starší, tým je to horšie. Každý má trému, ktorá s vekom narastá, len sa ju naučili dobre maskovať. Myslím, že aj taký Martin Huba by vám to potvrdil.
Nemáte chuť režírovať?
V poslednom čase si hovorím, že by som to riskol, aj keď viem, že je to veľmi zložitá práca. Nie je jednoduché uchopiť, rozkryť tému a pritom si udržať vedomie celku. V našom divadle som už hral všetko možné a začínam mať problém s tým, čo ďalej. Možno by ma to nejako nakoplo.
Vybrali ste si sám úlohu vo filme svojho brata ‚Želary'?
Ondřej sa najskôr len zaujímal o môj názor na isté obsadenie, keď odrazu jeho žena Bára povedala, aby som to hral ja. Zapríčinila to teda ona. Úloha lekára sa mi páčila. Jarchovský ho napísal tak, že hoci bol na plátne krátko, bol veľmi dôležitý a silný.
Ako sa vám nakrúcalo s bratom?
Je odo mňa starší, vždy bol dominantný a všetko bolo tak, ako chcel on. Tu ho odrazu zaujímalo, čo si myslím a takto pristupoval aj k ostatným hercom, čo bolo pre mnohých v jeho okolí veľkým prekvapením.
Zlepšil film vaše vzťahy?
Už pred ním sme nemali zlé vzťahy. Čím sme starší, tým radšej sa vidíme a zhovárame.
Dva roky hráte v divadle chlapíka, ktorý sa svojej milej nechal odoslať v poštovom balíku. Mali ste aj vy niekedy chuť odoslať sa niekam?
Najviac som mal chuť urobiť to týždeň pred divadelnou premiérou Príbehov. Zelenka je silný v písaní a spresňovaní slov, ale keď prvýkrát režíroval v divadle, všetci sme tam boli skoro 14 hodín denne a na záver začal prehadzovať scény, ako vo filmovej strižni. Pred generálkou som vôbec nevedel, kto mi príde na scénu, na ktorej ja musím byť po celý čas. Bol som úplne zúfalý a vtedy by som sa nechal odoslať hocikam.

Kto je to:
Ivan Trojan (1964) - český divadelný a filmový herec, ktorý sa na plátno kín dostal až vo svojich 35 rokoch vo filme ‚Samotáři'. Minulý rok získal naraz dve ocenenia Českej filmovej akadémie Český lev za hlavnú úlohu v filme ‚Smradi' (rež. Zdeněk Tyc) a vedľajšiu vo filme ‚Musím tě svést' (rež. Andrea Sedláčková), na jar tohto roku za vedľajšiu úlohu v snímke ‚Jedna ruka netleská' (rež. David Ondříček). Je členom Dejvického divadla v Prahe. Za titulnú úlohu Oblomova získal cenu Thálie. Televíznym divákom priblížil život polície v populárnom retroseriáli Četnické humoresky. Je synom herca Ladislava Trojana a bratom producenta a režiséra Ondřeja Trojana (produkcia: ‚Pelíšky, Musíme si pomáhať, Pupendo', produkcia a réžia: ‚Želary'). S herečkou Klárou Pollertovou-Trojanovou vychováva dvoch synov - Františka (5) a Josefa (3).

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ZUZANA ŠULAJOVÁ