To by sa mu v minulosti, keď písal ešte na písacom stroji, nestalo. Na útechu som mu povedala, že mne sa slová strácali aj v minulosti a dokonca rovno v hlave.

Napríklad raz (v tých časoch, keď ešte v obchodoch všeličo chýbalo a keď sa niekde niečo objavilo, ľudia sa stavali do radu, ktorý sa končil až na ulici) som sa vybrala kúpiť do zelovocu cesnak. Postavila som sa do radu, a keď som už prichádzala na rad, zrazu som zistila, že neviem pomenovať to, čo chcem kúpiť.
Začala som úporne rozmýšľať. Musí mi pomôcť abeceda! V duchu som si hovorila: ananás, banán, baklažán, cibuľa, citrón, čučoriedky, fazuľa... Písmeno „c" ma zradilo a ďalej, od čučoriedok až po zeler, som už bola bez šance. Chcela som začať znova, ale bola som už na rade.

Pýtala som si teda, veľmi pomaly, najprv veci, ktoré som nepotrebovala a pri tom som ďalej rozmýšľala. Už som mala plnú tašku a stále nič. V rade za mnou sa ozvali poznámky: „Nie ste tu sama." „Aj iní si chcú kúpiť." Musela som s pravdou von: „Neviem si spomenúť, ako sa volá to, čo by človek nemal jesť, keď ide do spoločnosti, aby mu nebolo cítiť z úst." Rad zabudol na nervozitu a rozosmial sa.

„Cibuľa!" vykríkla pani za mnou. „Kvargle so sardinkami," ozval sa dobre živený pán. Predavačka sa s úsmevom nahla cez pult, dýchla na mňa a opýtala sa: „Dnes som náhodou mala na raňajky hrianky. Nebude to toto?" „Áno, to je ono!" zvolala som. Podala mi to, a celý rad vykríkol: „Cesnak!" Moje v hlave stratené slovo bolo znovu nájdené.

Smutný spisovateľ sa zasmial a vrátil sa k počítaču. Našťastie aj za chrbtom spisovateľa stojí neviditeľný rad ľudí, ktorých v živote stretol, a tak mu má kto našepkať. Keďže však z počítača nemá naňho kto dýchnuť, musel svojich stratených tisíc slov napísať znova. A ja som mu za ten čas urobila hrianky s tým oným.