Z olympijskej medaily sa tešili rovnako obaja. Mali v sebe prvé malé pivo, len Libor tetanovú injekciu v nohe navyše. Hoci ich aténsky príbeh sa časom zapíše prinajmenej do slovenskej športovej histórie, v tej chvíli sa tešili ako normálni bratislavskí chalani, ktorým sa podarilo vybabrať s revízorom v električke. "Trochu sa bojím, aby sa to zase veľmi nenafukovalo, ale keď si spätne hlavou pustím ten film, smejem i chvejem sa ako v kine," hovorí Libor.

Ako sa Libor dostal do Atén

Poznajú sa dobrých pätnásť rokov. Libor je o tri roky starší, uvravenejší, navonok veselší. A očividne vyšší, štartuje o kategóriu vyššie (73 kg). Dodo (do sekundy sa postaví proti, ak ho oslovíte východniarskou verziou Doďu, do dvoch sekúnd vzkypí na Jožko alebo Jožo. Znesie neutrálne Jozef, zvyknutý je na Doda) je nátura, ktorú ťažko zaškatuľkovať do nejakej typológie.

Dodo pred Aténami nástojil, aby s ním cestoval Libor ako sparingpartner. Olympijský výbor im zo svojej kvóty podporného tímu miesto neuvoľnil, Dodo s trénerom Rastislavom Mezovským apelovali na športovú strunu. Nakoniec urobil gesto šéf džudistického zväzu a vzdal sa svojho funkcionárskeho miesta a na olympiádu letel Libor.

Dva dni pred striebornou nedeľou sa dvaja kamaráti vybrali krížom cez päťmiliónovú metropolu. Vykúpať sa na pláž v Pireu. Dodo potreboval vypadnúť z olympijskej dediny, kde sa všetko hekticky chystalo na otvárací ceremoniál Hier. V mori sa zbaviť predštartového napätia. Neskôr s medailou na krku vravel, že základom jeho úspechu bolo, aby na tatami zahodil bremeno olympijského prívlastku.

Útok štvornohého teroristu

Po osviežení v morských vlnách si v pohodovej neolympijskej nálade vykračovali uličkami prístavného predmestia Atén. Nielen piatok trinásteho sa v ňom túlajú stovky mačiek a psov. Dvom slovenským športovcom sa však nepostavila do cesty čierna mačka, ale dve veľké psiská. "Nie som extrahrdina, ale psov sa nebojím. Pred týmito som mal rešpekt, boli to vlčiaci, asi potiaľto," prirovnáva Libor ich veľkosť k úrovni pása svojej štíhlej postavy. Džudisti neboli práve v kimonách, neboli rozcvičení a najmä nemali v pláne zápas. Rozhodcom mohlo byť iba slnko pečúce v poludňajšom nadhlavníku. Pasívne prešli radšej na druhú stranu ulice. Jeden z vlčiakov však prebehol za nimi a zúrivým štekotom sa dožadoval súboja. Dodo mal na krku akreditačnú visačku typu A - athlet (športovec), Libor s písmenom P (personal coach) rýchlo pochopil svoje poslanie. "Choď nabok, Dodo," odsunul ho Libor z prvej línie. Vzápätí pocítil dynamický výpad psiska na bedrách. Vlčiak dopadol na zem a lačne sa zahryzol do pravého Liborovho lýtka. Pokmásal vyšportovaným snopom šliach i svalov a zmizol. Nebol to ippon, ale slušný wazari určite. Po horúcej dlažbe sa rozkvapkala krv. Bezpečnostné opatrenia za poldruha miliardy eur nepomohli, Slovák Libor Pulc sa stal obeťou štvornohého teroristu.

Najprv to chcel sám vyriešiť obväzom z uteráku, no Doda prepadol strach, že vlčiak mohol mať besnotu alebo nejakú inú pliagu. Ťahal ho k odbornej prvej pomoci. V zornom poli sa im vynorila silueta volejbalovej olympijskej haly na brehu zálivu Fairo. Rýchlo našli miestnosť s červeným krížikom. Ošetrovatelia zastavili krvácanie a za pár minút uháňala sanitka s duom Bratislavčanov smerom do centra Atén do nemocnice vyhradenej pre športovcov. Dodo zavolal z mobilu trénerovi Mezovskému, čo sa deje a ten sa v duchu lúčil s predstavou, že si vychutná slávnostné otvorenie Hier. Liborovi ešte raz odborne vyčistili ranu, pichli protitetanovku. Dve hodiny po psom ataku v Pireu bolo po všetkom.

Zúročené nešťastie

Príhoda z piatkového Pirea poslúžila ako ideálna relaxačná téma na trojhodinovú prestávku medzi ranným a popoludňajším programom ťažkej päťzápasovej série nášho prvého medailistu v Aténach. Libor s Dodom si len tak polihovali na žinenke v hale Ano Liossia a zväčša sa len smiali. Ako dobre, že Dodo dostal nápad utiecť od olympijského tlaku k moru. Ako dobre, že na nich vybehol ten pes. Ako dobre, že sa budú mať do konca života na čom rehliť. Libor má tesne pod kolenom ešte čerstvú stopu po dvoch tesákoch, doberá antibiotiká po injekcii, ale jeden rum na oslavu si napriek tomu fukol.

Veniec nesie mame,

medailu uloží otec

Prvý slovenský medailista v džude Jozef Krnáč sa dostal na žinenku už v štyroch rokoch. "Rodičia vodili na tento šport staršiu sestru Janu. Mňa nemohli nechať samého doma, tak ma zobrali do telocvične na Kvačalovej ulici. Keď som v semifinále v Aténach porazil Kubánca, všimol som si, že otec z hľadiska máva mojím prvým kimonom z detstva," hovorí strieborný olympionik ležérne nepohnutým hlasom.

Tvrďas je len navonok. Vavrínový veniec, ktorým ho ozdobili na stupni víťazov aj s kyticou kvetov, starostlivo odložil pre mamu. Otcovi zasa zverí medailu, ktorá nájde miesto vo výklenku v ich byte na Dolných honoch, kde mu otec archivuje výstrižky z novín.

"S vážnym džudom som začínal vlastne v nejakom pionierskom krúžku. Ozajstne znechutený som bol iba raz. Keď mi pred štyrmi rokmi unikla účasť na olympiáde pre salmonelózu. Smoly so zraneniami som mal vyše práva, tým viac vnímam olympijskú medailu ako satisfakciu. Gratulácie sa počúvajú príjemne, osobne mi zablahoželal bývalý predseda medzinárodného olympijského výboru Juan Antonio Samaranch. Príjemný ujo. Nestihol som si ešte prečítať esmesky z domu. Hovoril som len s mamou a frajerkou Katkou. Všetko je to naozaj pekné, no nekonečne sa teším, ako sa dosýta napráskam stejkov a všakovakého mäska. Týždeň pred súťažou som nasadil diétu na udržanie hmotnosti. To znamená iba zeleninka a veľa pohybu."

Ko-Soto-Gake nevyšlo

V preklade: malý vonkajší háčik. Krnáč sa k tomuto riskantnému chvatu rozhodol hneď v úvode finálového súboja s Japoncom Učišibom. Ten však nasadil kontrachvat, mal šťastie, že Dodo nachvíľu stratil stabilitu nôh a bol z toho ippon. Predtým týmto džudistickým knokautom Bratislavčan suverénne pozametal so štyrmi súpermi. Vrátane skúseného Kubánca Arencibia v predposlednej sekunde zápasu.

Tréner Rastislav Mezovský: "Súhlasil som s jeho taktikou. Vo finále už veľa síl nebolo, Dodo chcel súpera zaskočiť odvážnym ťahom. Mal to dobre premyslené. Je úžasný bojovník. Keby ste videli, ako mu vyskakuje vyhodené rameno, jeho vylúpané kĺby na prstoch a čo ja viem, čo všetko, povedali by ste, že sa s tým nedá ani vkročiť na žinenku. Džudisticky krásna, i keď zároveň ťažká povaha. Väčšinou nechá tréningové plány na mňa, ale stane sa tiež, že sa zatne. Keď som chcel ísť na sústredenie do Turecka, ležérne, ale jasne ma odbil, že tam nejde, tam to často búcha."

Tréner Mezovský svojimi nekonformnými postojmi vhodne dopĺňa Krnáčov podobný imidž. Z absolventa ekonomickej fakulty sa cestou samouka dopracoval k trénerskej jednotke, ale na papierové uznania veľmi nie je. Roky bol predsedom trénerskej komisie iba s trénerskou dvojkou, no praktické i teoretické skúsenosti zbieral od bývalého Sovietskeho zväzu po Japonsko.

Z ATÉN OD NÁŠHO REDAKTORA VOJTECHA JURKOVIČA