Nová česká vláda Stanislava Grossa má problém zostaviť program. Okrem toho ju však trápi aj minulosť. V pozadí je často kritizovaná personálna politika nového premiéra, ktorý si už ako minister vnútra rád vyberal za svojich blízkych spolupracovníkov "osvedčených odborníkov" niekdajších komunistických represívnych zložiek.

Minulý týždeň si do čela úradu vlády vybral Pavla Přibyla, bývalého príslušníka smutne známeho pohotovostného pluku Verejnej bezpečnosti, ktorý vynikal brutálnym rozháňaním protikomunistických demonštrácií.

Pri zásahu v takzvanom Palachovom týždni v januári 1989 rozháňala polícia niekoľkotisícový dav pomocou obuškov, psov, slzného plynu aj vodných diel. Asi 500 ľudí zatkla a desiatky ich zranila tak, že skončili v nemocnici. Přibyl bol vtedy veliteľom roty pohotovostného pluku.

V roku 1998 od polície odišiel, už v roku 1999 sa stal Grossovým poradcom a spolu s ním prišiel aj na ministerstvo vnútra.

Proti Přibylovmu vymenovaniu sa už ozvali obe menšie koaličné strany, ktorých politici očakávajú premiérovo vysvetlenie. Gross však tohto, vlastnými slovami "schopného a osvedčeného človeka", odmietol odvolať.

V Grossovom okolí ani v radách sociálnej demokracie nie je Přibyl žiadnou výnimkou. Ministrom vnútra novej vlády sa skoro stal iný Grossov blízky spolupracovník a bývalý zaslúžilý pracovník komunistického väzenstva s úzkymi kontaktmi na ŠtB Petr Ibl. Ďalším prednovembrovým veliteľom roty pohotovostného pluku je aj dnešný pražský poslanec za ČSSD Jan Slezák. Ten dokonca ešte tri dni po 17. novembri 1989 obhajoval v Rudom práve zásah policajtov proti študentskej demonštrácii.

Přibylovo vymenovanie vyprovokovalo vznik protestnej petície, ktorú podpísali napríklad herci Ondřej Vetchý, Věra Galatíková, Táňa Fischerová či spisovateľ Jáchym Topol. Signatári petície nadnes zorganizovali demonštráciu pred úradom vlády a chcú pred budovou pravidelne premietať zábery policajného zásahu z Palachovho týždňa.

Podľa jedného vysvetlenia Grossovi symbolika jeho personálnej politiky jednoducho nedochádza. Podľa druhého je mu to jedno. Podľa tretieho je maslo na hlave týchto ľudí z Grossovho pohľadu skôr výhodou. Zabezpečuje to ich bezvýhradnú lojalitu voči šéfovi, ktorý im napriek morálnym zlyhaniam z minulosti umožňuje robiť kariéru aj dnes.

Gross navyše už roky vyniká tým, že sa snaží svojich verných podosadzovať na čo najviac významných funkcií a má tak vo vlastných rukách najvýznamnejšiu koncentráciu moci, akú mal nejaký český premiér po roku 1989.