FOTO - Michal Opeta a
Michaela Lacková
Homeless World Cup - majstrovstvá sveta bezdomovcov vo futbale - sa minulý rok uskutočnili po prvý raz. Prvý ročník bol v rakúskom Grazi a prišlo naň osemnásť futbalových tímov vrátane Slovenska. Tohto roku už bolo súťažných družstiev dvadsaťšesť a hoci Slováci skončili poslední, odchádzali zo švédskeho Göteborgu ako morálni víťazi.
S myšlienkou zorganizovať Homeless World Cup prišli ľudia z Medzinárodnej siete pouličných časopisov, organizácie zastrešujúcej pouličné časopisy z celého sveta. Základnou myšlienkou bolo využiť šport ako prostriedok na integráciu sociálne vylúčených ľudí. Futbal je na to ideálny. Je to medzinárodná hra obľúbená po celom svete. V niektorých krajinách ho bezdomovci hrávajú už roky, vo Veľkej Británii existuje dokonca pouličná liga, a tých najlepších hráčov potom trénujú tréneri z Manchester United.
S podporou profesionálov
Ako sa dá dokopy futbalové družstvo pozostávajúce z hráčov bez domova? Keď si pouliční predajcovia chodia po výtlačky časopisu Nota bene, vždy sa zastavia pri nástenke, kde visia rôzne oznamy. Keď sa tam objavila správa o futbalových tréningoch, záujem bol veľký. Futbalisti sa začali pravidelne schádzať pod vedením trénera Martina Opetu z občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré je vydavateľom Nota bene, a po niekoľkých mesiacoch vznikol reprezentačný tím. Celú akciu podporil Slovenský futbalový zväz, ktorý hráčov vybavil dresmi, teplákovými súpravami i chráničmi a zaplatil polovicu výdavkov na dopravu. Nie všade to bolo samozrejmosťou, niektorým účastníkom sa s ich domácimi futbalistami vôbec nepodarilo skontaktovať.
Poslankyňa na ulici
Naopak, v Škótsku podporila hráčov aj jedna parlamentná poslankyňa. Keďže sa jej videlo, že médiá nevenujú podujatiu dostatočnú pozornosť, vymyslela vlastnú propagačnú akciu.
Na jednu noc si na hlavné námestie v Glasgowe presťahovala svoju spálňu a v pyžame aj s macíkom, tam strávila noc. Poukázala tak na rozdiel - áno, ja tam tú jednu noc vydržím, ale mám posteľ, teplú prikrývku. Ľudia bez domova však spia pod holým nebom každú noc a bez periny. Na lavičkách, po parkoch. Skutočne sa jej podarilo vzbudiť pozornosť, no škótsky tím neopustila ani potom. Odcestovala s ním aj do Göteborgu a spolu s ďalšími ženskými účastníčkami majstrovstiev spala celý čas v studenej telocvični.
Chcú hrať na Staromestskom námestí
Naši reprezentanti brali majstrovstvá vážne, mnohí dokonca pred odjazdom navštevovali kurz angličtiny. Nie všetci boli v cudzine prvý raz, jeden napríklad spomínal, ako zbrázdil svet, keď bol lodným kuchárom.
Futbalové tímy z celého sveta boli ubytované v triedach cirkevného gymnázia, štadión vyrástol pred mestskou galériou v historickom centre mesta. Problém ľudí bez domova rozhodne nie je periférnym problémom, preto sa ani futbalový šampionát zásadne nehráva na periférii. Napríklad Česi plánujú v budúcnosti odohrať zápasy na Staromestskom námestí.
Morálni víťazi
Minulý rok skončili Slováci na majstrovstvách desiati, teraz išli domov s posledným miestom. Napriek tomu neodchádzali smutní. Šampionát ich totiž oslávil ako morálnych víťazov.
O posledné a predposledné miesto hrali s Japoncami. V japonskom tíme bol vekový priemer päťdesiattri rokov, pretože tam sú bezdomovcami ľudia v staršom veku, ktorí nedokážu zvládnuť strašné tempo vo firmách, kde celý život pracovali. Japonskí seniori sa stali obľúbencami, fandilo im publikum aj hráči, ktorí s nimi pri hre zaobchádzali veľmi jemne. Žiadne fauly, málo gólov, aj tak však Japonci každý zápas prehrali. My sme s nimi hrali ako poslední a v prajnej atmosfére sa naši začali dohadovať, či Japoncov nenechať vyhrať. Napokon sa zhodli, že by to nových priateľov urazilo, a tak hrali pomalším tempom na remízu. O víťazovi rozhodli penalty, takže to nebolo žiadne okaté gesto milosrdenstva. Po zápase chodili za slovenskými hráčmi organizátori aj publikum, a chválili ich, ako krásne sa zachovali. Naši odchádzali dojatí - nechali sa počuť, že to bolo hádam najlepšia vec, čo v živote urobili.
A čo ďalej?
Okrem futbalu videli slovenskí ľudia bez domova aj škandinávsku prírodu, plavili sa loďou po švédskych ostrovoch, zviezli sa na atrakciách v najväčšom zábavnom parku Škandinávie. Švédi k nim boli milí, kupovali Nota bene, mestskú dopravu mali zadarmo.
Nie je potom návrat do domácej reality o to tvrdší? Organizátori akcie sú presvedčení, že určite nie, pretože účastníci dostanú novú perspektívu. Veď len po prvom ročníku, ktorého sa zúčastnilo stoštyridsaťjeden hráčov, si tridsaťjeden našlo stálu prácu a dvanásť uzavrelo zmluvy s futbalovými klubmi. No a na budúci rok sa pohárové boje odohrajú v New Yorku, naši teda majú dôvod poctivo trénovať.
