Aj na Slovensku žije početná moslimská komunita. Presné číslo sa nedá povedať, lebo migrácia je veľká, no Abdul Wahab zo Združenia priateľov islamskej literatúry odhaduje, že ich môže byť aj niekoľko tisíc. Mnohí moslimovia sem prichádzajú len študovať, iní tu žijú na čas kvôli práci, no dosť je aj tých, ktorí sa na Slovensku rozhodli žiť natrvalo. Napriek tomu nemajú ani jednu mešitu, kde by sa mohli modliť, a tak mešity môžu navštevovať len v cudzine. Ilustračné foto - čtk/ap
Islam je druhé najrozšírenejšie náboženstvo na svete, zároveň sa s ním však spája najviac predsudkov. Svedčí o tom aj situácia na Slovensku, kde moslimovia, hoci ich tu žije početná komunita, nie sú uznaní ako náboženská obec a nemajú ani jednu funkčnú mešitu. Na ilustráciu, v Čechách sú tri a vo Viedni je niekoľko stoviek modlitebien. Bratislavskí moslimovia sa chodia spoločne modliť na dve miesta. Jedno je v Mlynskej doline, druhé v Istropolise. Modlitebňa totiž nemusí byť vysvätená miestnosť, stačí, aby tam bolo ticho a čisto.
Miestnosť v Istropolise, kde sa zvyčajne organizujú prednášky, je vyprataná. Na zemi sú rozprestreté dva sivé koberce. Jeden pre mužov, druhý pre ženy. Ten je ale dnes nevyužitý. Leto vrcholí a bratislavské moslimky sú rozcestované po dovolenkách. Nevadí to, lebo pre ženy, na rozdiel od mužov, nie sú spoločné modlitby podľa islamu povinné.
Aj mužov je však málo. Zatiaľ je tu len Abdul Wahab, právnik, ktorý vedie Združenie priateľov islamskej literatúry, lekár Azzadin a Irfan, cukrár so Senca, ktorý má balkánske korene, no jeho rod žije na Slovensku už niekoľko storočí. Smeje sa, že ho pomáhali budovať.
Vyzerá to tak, že ich v ten piatok viac nebude, no spoločná modlitba je platná, aj keď sa zídu iba dvaja moslimovia. Nakoniec sa však koberec predsa len zaplní šiestimi mužmi. Ešte pokyn, aby si všetci vypli mobilné telefóny, na to jeden z nich predstúpi a miestnosť zaplní jeho tiahly spev, oznamujúci začiatok kázne. Potom začne Abdul Wahab odriekať kázeň o tom, aké je dôležité konať dobré skutky. Najprv po arabsky, potom po slovensky.
Nenávisť z neznalosti
Po modlitbe si všetci sadneme na kávu. Okrem Irfana, Azadina a Abdula je tam ešte Chalid, ktorý študuje na Technickej univerzite, podnikateľ Zouheir a lekár Shechzad. Niektorí prišli na Slovensko len prechodne, iní sa tu usadili natrvalo. Pridá sa aj pani Helena, Slovenka, ktorá sa pred viac ako tridsiatimi rokmi vydala za Sýrčana Zouheira. Zoznámili sa na vysokej škole, žili trinásť rokov v Sýrii a posledných osemnásť rokov sú v Bratislave. Pani Helenu udivuje jedno:
"Keď som sa vydávala, panovali voči arabským krajinám predsudky. Mňa však trápi, že ešte aj dnes sa človek stretáva s hroznými názormi. Pohľad niektorých ľudí na moslimský svet je strašný a najviac výhrad majú tí, ktorí s ním nemajú žiadnu skúsenosť."
Ona nikdy netrpela predsudkami a z manželstva s moslimom nemala strach. "Štyri roky sme spoločne študovali, videla som, že je veľmi európsky. Zo Slovenska som ale odísť nechcela, lenže, on tu nemohol ostať."
Na Sýriu sa adaptovala vynikajúco. Nikto jej nebránil, aby sa voľne pohybovala po uliciach, obchodoch, chodila za kamarátkami.
"Samozrejme, sú aj veľmi konzervatívne rodiny, no manželova bola otvorenejšia, všetko fungovalo tak, ako som bola zvyknutá z Európy. Boli síce nábožensky založení, ale žiadna šatka na hlave, pokojne som nosila kratšie sukne, výstrih."
Paradoxne, za Slovenskom viac smútil jej manžel: "Dodnes si pamätám, ako mi tiekli slzy, keď sme opúšťali hranice, a ako sa mi potom o Slovensku stále snívalo."
Radšej zahalená než polonahá
Hoci sa pani Helena vydala za moslima, na islam nekonvertovala. Nepovažuje za dôležité, či je človek kresťan alebo moslim, dôležitá je viera v Boha. Alkohol však nepije. "Neprekáža mi, ak si niekto dá pohárik, ale nechápem, prečo sa slovenské oslavy automaticky spájajú s taškami plnými alkoholu. Máme dvadsaťpäťročného syna a keď niekam ide, vždy si radšej berie auto, inak by ho nútili piť."
Do rozhovoru sa zapojí Zouheir:
"Celý svet bojuje proti alkoholu, prečo sa teda stále poukazuje na moslimov, že nepijú? Veď koľko slovenských rodín je zničených práve kvôli alkoholizmu!"
Tiež nechápu, prečo toľkým tak vŕta v hlave žena v šatke: "Zahalené moslimky si vybrali Boha, je to náboženská tradícia, asi ako u vás mníšky. My si ale kladieme inú otázku - prečo sa ukazuje prstom na zahalené ženy, a nie na tie, čo chodia po uliciach a odhaľujú už takmer všetko?"
Viac manželiek, veľa zodpovednosti
Na pretras príde ďalšia obľúbená téma - mnohoženstvo.
"Páni, kto z vás by chcel dve manželky?" - padne rečnícka otázka. Všetci pri stole sa zasmejú a prevrátia oči. Potom vysvetlia:
"Je pravda, že niektorí moslimovia si prispôsobili božie zákony, ako sa im hodilo, ale to sa deje v každom náboženstve. Preto je dôležité vracať sa k originálnym koreňom. Mnohoženstvo je síce v Koráne povolené, ale musíme si uvedomiť, prečo. Korán bol zjavený pred 1400 rokmi a dovtedy mali muži bežne tridsať, štyridsať žien. Keby prišiel úplný zákaz, bol by to spoločensky nezvládnuteľný zlom, ľudia by vieru neprijali. Boh teda povolil moslimom štyri ženy, ale dodal - musíte k nim byť spravodliví a lásku a práva náležiace k manželstvu presne rozdeliť. Ďalšia vec je, že prvá manželka musí vždy s ďalšou ženou súhlasiť. Neexistuje, aby ju muž vyhodil aj s deťmi na ulicu a zobral si inú."
Mnohoženstvo existuje v islamských krajinách aj preto, že do určitej miery rieši spoločenský problém.
"Napríklad Irak či Irán. Padli tam milióny chlapov a zostali vdovy s deťmi, ktoré nemali z čoho žiť, žiadne dostatočné sociálne zabezpečenie neexistovalo. Vtedy mnohé moslimské manželky povedali - choď a pomôž! Tí muži si vzali ďalšie ženy, nielen mladé, ale aj stareny a postarali sa o ne."
"Nikdy mi nenapadlo, že by sa muž oženil s druhou. Vlastne medzi moslimami, ktorí študovali v cudzine, neviem o takom prípade. No najmä, tu snáď nie je mnohoženstvo? Pozrime sa okolo seba, koľko chlapov tu má bokovky?" rázne zakončí debatu pani Helena.
Moslimom na Slovensku
Moslimovia sa vraj na Slovensku nestretávajú s vyslovene vyhrotenými, nepriateľskými postojmi. Za väčšinou výhrad stojí skôr neznalosť. Keď začnú so Slovákmi diskutovať, sú zväčša tolerantní a chápaví. Moslimov skôr trápi, že tu nie sú uznaní ako náboženská obec.
"My nie sme cudzinci!" zdôrazňujú. "Žijeme tu, pracujeme, platíme dane, vyrastajú tu naše deti. Máme povinnosti a mali by sme mať aj právo, aby Slovensko uznalo islam ako náboženstvo, ktoré má právo na zastúpenie popri ostatných uznaných náboženstvách. Iba by to Slovensko obohatilo, je pozitívne, ak sa kultúry stretávajú. Ľudia odmietajú islam, lebo si ho mylne spájajú s extrémistickými skupinami, ktoré sú však aj medzi kresťanmi. Len sa pozrite, čo sa deje v Írsku! Moslimovia vo všeobecnosti sú normálni, hlboko veriaci ľudia, ktorí chcú nažívať v mieri a rovnako ako celý svet odsudzujú extrémistov a teroristov!"
