na vražde klerika Abdula Madžídá Chújího, nikto sa ho však zatknúť nechystá.
Aj štvrtkový zásah amerických vojakov v jeho dome bol vypočítaný skôr na efekt. Predpokladali, že ho tam nenájdu. Na miesta, kde sa skrýva a kde ho podľa jeho spolupracovníkov včera nad ránom zasiahol šrapnel, Američania nemôžu.
To, či je Sadr skutočne zranený, sa nevie. Jeho ľudia tvrdia, že to dostal do nohy a hrude, irackí oficiálni predstavitelia hovoria, že je v poriadku a koordinuje vyjednávanie. Obe strany hovoria to, čo sa im hodí. Militantom vyhovuje, že Sadr má aspoň malé známky "mučeníctva". Vedia, že akákoľvek informácia o zranení či smrti Sadra by jeho prívržencom len doplnila bojovú energiu.
Tomu sa chce vyhnúť vláda, ktorá by Sadra najradšej videla, ako skladá zbrane, využíva amnestiu a kandiduje vo voľbách. Preto hovorí, že Sadrovi sa nič nestalo. Nechce prevziať zodpovednosť za prípadné Sadrove zranenia a vytvoriť nový kult.
Stíchnutie bojových akcií v Nadžafe má zrejme znamenať, že vláda a Američania nechcú Sadra napriek rečiam definitívne poraziť. Skôr by sa s ním chceli dohodnúť. Sadr však na rozdiel od nich nemá čo stratiť. On si dokonca môže dovoliť aj porážku.
Otázkou je, čo mu koalícia a iracká vláda môže ponúknuť. Analytici hovoria, že Sadr má mocenské ambície. Ak ich chce uplatniť, musí rozpustiť svoje milície a bojovať bez zbraní.
Ak napokon k dohode príde, Sadr si svoj vstup do politiky zabezpečí násilím a vydieraním. Dobre vie, že vojenská akcia, ktorá by jeho milície rozprášila,by nebola pre koalíciu, aj za cenu obojstranných strát, problém. Ťažkosti pre koalíciu aj premiéra Allávího by nastali až potom. Na to Sadr hrá.
Neobjavil však nič nové. Podobnú taktiku úspešne použil Jásir Arafat. Stal sa z neho oficiálny politik. Nikdy však nestratil kontakty s militantmi a nikdy sa príliš nesnažil, aby ich priviedol k rozumu.
JANA MIKUŠOVÁ
