Aký je Kurt Vonnegut jr. v civile? Autobiografická koláž Kvetná nedeľa, ktorá v origináli vyšla prvý raz v roku 1981, podáva jasnú správu: Vonnegut človek sa sotva niečím líši od Vonneguta spisovateľa. Je rovnako citlivý a vševedúci, ale súčasne krutý a bezradný. Je ubíjajúci aj povznášajúci, nezáväzný aj moralizujúci; ale vždy zábavný a úprimný. A málokedy, ak vôbec, napíše zbytočné slovo. Jeho najsilnejšou zbraňou aj v publicistike zostáva paradox, zvrat, krátka veta nasledovaná mlčaním.
Nie je to hellerovsky definitívne "niečo sa stalo" a už sa neodstane. Je to vonnegutovsky naliehavé "niečo sa deje". Práve tu a teraz. Čo s tým? Porozmýšľajme.
Jeho eseje, verejné vystúpenia, pohrebné reči, osobné listy, úvody ku knihám, prejav na protijadrovej demonštrácii, recenzia (samozrejme na Hellerovo Niečo sa stalo) alebo rozhovor so samým sebou by ozdobili ktorúkoľvek inú knihu. Napríklad Galapágy. Tam by Vonnegut vynikol v úlohe pochybujúcej učiteľky Mary Hepburnovej: "Možno som len bláznivá panička, ktorá zablúdila len tak z ulice do triedy a začala týmto mladým ľuďom rozprávať o tajomstvách života. A oni mi veria, napriek tomu, že sa vo všetkom absolútne mýlim."
To nehovorí Mary Hepburnová, to hovorí Kurt Vonnegut jr.
Pri všetkej neistote a pochybnostiach o sebe a o svete (naozaj, prečo ten svet a nás v ňom nik zodpovedný nestráži?) aspoň v niečom si je Vonnegut absolútne istý: existujú aj šťastní Američania. Ako napísal v eseji pre Politics Today, zaslúženým víťazom životného desaťboja je spisovateľ William F. Buckley mladší, ktorý za rok napíše 150 úvodníkov plus knihu, množstvo kritík, príhovorov, článkov a televíznych fejtónov. A ešte k tomu je úprimne vtipný a súčasne konzervatívny.
Akú obranu proti toľkej genialite má zakomplexovaný rodák z Indianapolisu, ktorý v jednom kuse fajčí, nevie sa správať v spoločnosti a ešte si aj rád vypije? Jedinú. Je to kilo sračiek v polkilovom balení. Touto pozoruhodnou zmesou hneď v úvode obleje vlastné geniálne dieťa, ktoré ho stálo šesť rokov života. Nechce, aby Kvetná nedeľa bola knihou, ktorú napísal víťaz. Pretože Vonnegut vavrínový veniec neznáša.
Jeho nočná mora sa volá Drážďany. V závere druhej svetovej vojny tam za pár minút po spojeneckom nálete zahynulo stotridsaťtisíc ľudí. Vonnegut tým, že prežil a napísal Bitúnok č. 5, zarobil tri doláre na každom mŕtvom. Prízrak tejto výhry prenasleduje potomka nemeckých prisťahovalcov neustále. Keď má po historickom filme prehovoriť ako účastník bombardovania Drážďan, ide radšej bez slova domov. Mlčanie Vonneguta má svoju váhu nielen v jeho románoch.
Túži žiť v malej, sympatickej, kvitnúcej a sebestačnej komunite. Veľa ľudí pokope ho desí. Neznáša diskusie. Ak ho niekto preruší pri prednáške, zbalí si papiere a bez slova odchádza. Tvrdí, že americkým zabijakom číslo jeden nie sú choroby obehovej sústavy, ale samota. V tom by som mu veril.
Predsa však pozná zopár posvätných vecí. Jazyk, literatúru a meditáciu (pod meditáciou rozumie čítanie, a čítanie je preň zázrakom). A slobodu hovoriť a písať, čo uznáme za vhodné. "Je to veľmi vzácna výsada nielen na tejto planéte, ale v celom vesmíre. A nie je to niečo, čo nám dal niekto cudzí. Dávame si to navzájom."
Nič cennejšie nemáme. Možno preto nám to už čoskoro zoberú. V tomto Vonnegutovi radšej neverím. Vo svojich knihách sa snaží ukázať, že všetko ľudské konanie, akokoľvek môže byť strašné, smiešne alebo naopak skvostné, je predovšetkým naivné a nevinné.
Len si to predstavte.
