Američania vedia, že by útokom na posvätné objekty rozčúlili šíitov a všeobecne moslimov na celom svete. Jasné je aj to, že by to bol ďalší škrt v ich aj tak nefungujúcom pláne získať "srdcia Iračanov".
Posvätné miesta - mešitu imáma Alího a obrovský šíitský cintorín vyňali vojenskí stratégovia zo svojich plánov. V Nadžafe sa však ťažko bojuje a práve na nedotknuteľných miestach sa skrývajú militanti. Cintorín im ako "strelnica" slúži už dávno. Mnohé z pomníkov sú už poničené a jedna strana konfliktu z toho obviňuje druhú.
Môže sa stať, že napokon príde k zrážkam aj tam. Vtedy by do boja nastúpila iracká národná garda. Tá je však slabo vycvičená a považovaná za americkú predĺženú ruku. Hnevu šíitov by sa Američania tak nevyhli.
Preto sa vstupu na posvätné miesta snažia vyhnúť, hoci z nich duchovný Muktada Sadr podľa nich urobil legitímny vojenský cieľ. "Napriek tomu ich stále považujeme za sväté miesta," cituje Los Angeles Times nemenovaného predstaviteľa Pentagonu.
Šíitskí predstavitelia na celom svete sú situáciou v Nadžafe znepokojení. Iracký ajatolláh Sistání, ktorý sa momentálne lieči v Londýne, hovoril o hlbokej bolesti nad tým, čo sa deje v Nadžafe. Ani im sa nepáči, že Sadr využíva posvätné miesta na násilné akcie, ale oveľa viac ich urazili obrázky z cintorína z apríla. Americkí vojaci sa vtedy fotografovali na hroboch.
Ak by k zrážkam a prípadnému poškodeniu svätýň skutočne prišlo, Američania môžu podľa analytikov očakávať odvetné akcie na americké ciele v krajinách so silným zastúpením šíitov. Hovorí sa hlavne o Pakistane, Afganistane či Libanone.
Posvätné miesta v Nadžafe neslúžia ako úkryt pre ozbrojencov prvýkrát v modernej histórii. Už v roku 1920 sa v nej ukrývali počas protibritskej revolty ľudia jedného zo Sadrových predkov. Počas vlády Saddáma zase muži, ktorí odmietali bojovať vo vojne s Iránom, neskôr povstalci v povstaní po vojne v Perzskom zálive.
