arodávne piesne), ktorý zachytil už odchádzajúce žalostné piesne starých Rómov z východného Slovenska. Jana Belišová.

Obraz našich Rómov sa z pohľadu okolitého sveta zužuje na zúfalstvo v Jarovniciach. Ako by podľa vás mali o nich písať médiá?
Novinári väčšinou nejdú do hĺbky, lebo na to nemajú čas ani kapacitu. Rómovia sú uzavretá komunita, málokto vie o nich niečo viac, takže je prirodzené, že médiá mapujú len to, čo vidieť na prvý pohľad. Tým, že medzi nich často chodím a poznám ich rodiny, stretávam medzi nimi ľudí, ktorí sa podobajú nám a nie sú až takí iní, ako by sme očakávali. Chýba mi preto viac informácií práve o Rómoch, ktorí majú prežívanie a životné osudy podobné našim. Celkový obraz o Rómoch by sa potom zlepšil.
Nespôsobujú si to aj sami tým, že sa izolujú?
Určite, vždy je chyba na dvoch stranách, ale za týmto ich správaním je dlhá história a veľa okolností. Sami sa uzatvárajú a boja sa nás, rovnako ako my ich.
Objavujete ich hudobnosť, cez ktorú sa ľudia na celom svete prestávajú báť toho druhého. Ako ste sa dostali k hudbe vy?
Desať rokov som chodila na klavír, a aj keď nehrám profesionálne, nadobudla som iný rozmer. Zahrám si hocikedy, keď mi je zle a smutno, alebo keď mi je dobre, a vtedy mi je ešte lepšie. Študovala som hudobnú vedu a národopis a rómska hudba sa stala pre mňa len akýmsi návratom. Na prázdniny som chodila k babičke na dedinu, kde žilo veľa Rómov. Fascinovalo ma, ako odlišne spievajú. Aj malé deti spievali akosi viac a naozaj. Keď som na vysokej škole zistila, že na Slovensku sa rómskym pesničkám nikto do hĺbky nevenuje, dala som sa týmto smerom a potom sa to už začalo nabaľovať samo.
Zaspievate si s nimi?
Keď je dobrá nálada, tak áno, ale oni spievajú oveľa lepšie.
Nesmejú sa vám?
Niekedy ma ocenia: ‚Mhm, na to, že si gadžovka, spievaš celkom dobre!'
Pri práci na svojich projektoch stretávate aj rómsku inteligenciu. Ako títo ľudia hodnotia vašu prácu? Nezišlo im na um, že by ju mali robiť oni?
Rómovia prežívajú zložité obdobie, ale verím, že nastane nejaký prerod a že všetko pôjde k lepšiemu. Rómska inteligencia sa snaží, ale zdá sa mi, že sa nevie zjednotiť. Každý vidí inú stránku problému, snažia sa však robiť to najlepšie, čo vedia. Napriek tomu mi je veľmi ľúto, že len ťažko nachádzajú spoločnú reč. Na druhej strane - ani formovanie Slovákov nebol priamočiary a jednoduchý proces. Sú medzi nimi ľudia, ktorí mi fandia, a keď môžu, pomôžu a poradia. Niektorí mi však všeličo vyčítajú.
Čo také?
Napríklad, prečo mapujem stále len východné Slovensko, veď je tu aj juh, západ, alebo aj olašskí Rómovia. Mojou odpoveďou je, že nerozumiem maďarskej rómčine a komunita olašských Rómov je dokonale uzavretá. Ak sa nájde človek, ktorý ma medzi nich dostane a získa pre mňa ich dôveru, budem rada.
Ako vnímajú vaše nahrávky obyčajní Rómovia?
Tiež nie jednoznačne. Keď sme mali napríklad krst prvého cédečka, s prípravou pohostenia nám pomáhala jedna Rómka z Podunajských Biskupíc, ktorej sa naša nahrávka nepáčila. Vravela, že je to surová hudba. Bola by rada, keby jej národ vyznieval lahodnejšie a sladšie. Mnohí Rómovia by sa radi prezentovali pred majoritou v uhladenejšej podobe. Trochu sa hanbia za svoju naturálnosť, ale potom, spätne, keď vidia, že pre nás je fascinujúca práve ich pravosť a živosť, začínajú sa vracať k svojej hudbe, ktorú by predtým boli pomaly zatlačili niekam do úzadia.
Ide o ich snahu asimilovať sa? Chcú sa prispôsobiť nášmu vkusu?
Určite áno. Každý z nich počúva rádio a sleduje televíziu. Vidia, čo letí, a boja sa, že ich hudba je taká iná, že sa nám nebude páčiť. Keď však zistia, že ju oceňujeme, sú na ňu hrdí.
Keď ste chodievali ku svojej babičke do Žehne neďaleko Prešova, mali ste medzi Rómami kamarátov. Ostali vám títo priatelia z detstva?
Beh života v rómskych osadách je oveľa rýchlejší. Moji rovesníci sú dnes pomaly starými rodičmi a ja sa už viac kamarátim s ich deťmi alebo dokonca s vnúčatami. Stále chodím do rodiny starej Ilony, kde ma, dúfam, prijímajú takmer za svoju.
Čo sa v obci zmenilo?
Zhodou okolností som tam bola pred tromi týždňami. Bolo to pre mňa veľmi smutné, lebo Žehňu vidím odmalička. Prvá moja spomienka ešte zachytila pozliepané chatrče z papundeklov a rôznych iných neuveriteľných materiálov, ktoré za socializmu vystriedali murované domy. Ich obyvatelia sa začali lepšie obliekať a boli čistejší, lebo chlapi chodili do práce a osada akoby rozkvitla. Revolúcia však všetkých Rómov zastihla nepripravených a osady znovu chátrajú. Ešte pred desiatimi rokmi som nevidela na ulici sopľavé neopatrené deti, dnes už áno. Cítiť tam vnútorný úpadok - ľudia sú pasívni, neveria, že by ich aktivita bola na niečo užitočná.
Argumentom Nerómov je, že sú v rovnakej situácii a že musia riešiť podobné problémy. V čom vidíte východisko?
Jedine vo vytvorení pracovných príležitostí, iná cesta nie je. Bieli ľudia na dedinách väčšinou vlastnia pôdu a majú aspoň nejakú záhradku, väčšina z nich sa vracia k roľníctvu. Rómovia nemajú nič a ani žiadnu šancu privyrobiť si oficiálnym spôsobom.
Rómovia sa hlásia ku kresťanstvu, veľmi ho prežívajú, vo svojich domovoch sa obklopujú svätými obrázkami. Venuje im spätne cirkev pozornosť?
V každej dedine je to iné. Ak sa niekde nájde kňaz, ktorý sa im chce venovať, hneď to spoznáte aj na ľuďoch - na ich spôsobe obliekania, správania a snahe nájsť si prácu. Niekoľkých takýchto kňazov som stretla - sú to hotoví sociálni pracovníci. Ak Rómom niekto prejaví dôveru a základnú ľudskú úctu, nechajú sa viesť. Žiaľ, takýchto ľudí nie je veľa.
Katolícka cirkev má na Trnavskej univerzite Misijnú fakultu, absolventov ktorej posiela do celého sveta. Nestretli ste na svojich cestách niektorého z nich?
Videla som "iba" obyčajných radových kňazov. Možno nejakí misionári v osadách aj pôsobia, ale žiadneho som nestretla.
Zbierate autentickú rómsku hudbu. Ako sa dá definovať tento pojem? Čo majú spoločné slovenská, španielska, balkánska alebo rumunská rómska hudba?
Existuje rozdiel medzi hudbou, ktorú hrajú pre publikum a tou, ktorú si hrajú sami pre seba. Autentická je napríklad tá, ktorá vychádza z nich samých a nie z požiadavky publika. Tá sa niekedy k publiku ani nedostane. Je v pohybe, časom sa mení - dnešné starodávne piesne boli možno pred sto rokmi novými. Nedávno som sa zúčastnila na medzinárodnej konferencii, kde sa rómisti z celého sveta zhodli na tom, že Rómovia sú predovšetkým skvelí interpreti cudzej hudby, ktorú dokážu uchopiť špecifickým, jedinečným rómskym štýlom a vtedy vzniká nová kvalita.
Žalostné staré piesne halgató, ktoré ste zozbierali ako prvé, sú veľmi intímnou výpoveďou. Ako ste si získavali dôveru starých Rómov?
Ani neviem... Snažím sa im dávať najavo, že ich beriem a ich pesničky môžu pre nich znamenať, že ich budú viac prijímať aj ostatní. Pochodili sme veľa osád a nie vždy sa nám darilo. Stretli sme aj takých, ktorí dokázali spievať bez akéhokoľvek citového nasadenia. O to silnejšie boli momenty, keď sa dostavila intímna chvíľa a spevák si cez halgató pripomenul vlastný život.
Zažili ste v osadách aj strach o seba?
Asi dvakrát, ale nakoniec sa všetko vysvetlilo, a nebolo to také katastrofálne, ako to pôvodne vyzeralo. Ľudí, čo hovoria veľmi zle o živote Rómov, je dosť. Nechcem tvrdiť, že to zlé nevidím, ale nechcem to znásobovať. Aj keď nejaké kamene lietali, dostali sa nám len od detí, ktoré ešte mnohému nerozumejú.
Nechcú chodiť vaše deti s vami na výskumy?
Moja dcéra má kamarátku z Petrovej, s ktorou sa spoznala v Bratislave, keď tu bola koncertovať, a stále si s ňou píše. Veľmi sa na mňa hnevá, že ju nikdy nezoberiem so sebou.
Čo hovorí manžel na váš výskum?
Keď sme sa len pripravovali spolu žiť, tvrdil, že ma samu medzi Rómov v živote nepustí. Nebol žiadny rasista, ale pochádza z východného Slovenska, kde je obvyklé, že sú ľudia väčšinou akosi predpojatí. Tak som ho zobrala so sebou, a to zabralo. Videl, že Rómovia sú obyčajní ľudia. Ak sa stávajú incidenty, keď sa strhne bitka, ide väčšinou o konflikt, ktorý má svoj hlbší základ. V osadách je silná verejná kontrola. Neviem si ani predstaviť, čo zlé by som musela urobiť, aby mi ublížili. Keď má niekto nepriateľské postoje, tak je tam plno ľudí, ktorí vedia, že sa to raz-dva rozchýri a záleží im na tom, aby sa o nich nešírilo zlé meno. Stretnete medzi nimi veľa skvelých a zaujímavých ľudí.
S kým chodíte na svoje výjazdy?
Pri projekte Phurigane giľa som na každý výskum brala so sebou aspoň štyroch spolupracovníkov. Mnohí sa vystriedali, ale dve ostali verné - fotografka Daniela Rusnoková, ktorá spravila fotografie do nášho cestopisu a nakrútila film o muzikantoch z Petrovej, a Zuzana Mojžišová - tíško stála v úzadí, nikto ju nevidel a potom napísala skvelé pozorovania.
Aký výskum pripravujete?
Pokračujeme v starých pesničkách, ale teraz sa zameráme na tanečné veselé čardáše. Boli sme už na strednom Slovensku, vrátime sa do známych východných lokalít, a chceme sa popozerať aj po západe, keď mi to už všetci vyčítajú.
Výskumu sa venujete 15 rokov. Mali ste päťročnú prestávku, po ktorej vás vystrašilo, že ste nevedeli nájsť starodávne piesne. Potom ste ich našli a zozbierali. Hrozí to, že so starými Rómami odíde aj stará hudba?
Myslím, že áno, a hlavne halgató. Tanečné sa ako-tak držia, majú svoje miesto na svadbách a zábavách, hoci sa aj ich počet stále zužuje. Ostáva len niekoľko stabilných, ale to je prirodzený proces.
Rómovia už nepotrebujú smutnú muziku?
Rozosmutnejú sa pri iných. Dnes počúvajú disko, rôzne slaďáky, ale vznikajú aj novšie pesničky a nová vrstva tiež niekedy stojí za to. Asi prežijú niektoré kľúčové piesne, ako je napríklad Cigánsky plač, ale nedá sa zabrániť tomu, aby iné nezanikli.
Poznáte aj rompop a romjazz?
Poznám, nájdu sa tam lepšie a horšie veci. Na posledných dvoch cestách sme našli veľmi zaujímavých mladých gitaristov, ktorí sú mimoriadne virtuózni a viem si predstaviť ich vystúpenie aj na Pohode. Nemám rada skladby, v ktorých sa používa elektrický klavír a syntetizátory - často prechádzajú do gýču, aj keď je to, samozrejme, vec názoru a osobného vkusu. Samotní rómski muzikanti cítia rozdiely medzi jednotlivými štýlmi a majú vlastnú hierarchiu, delia sa podľa kvality. Čas však všetko ukáže a preoseje.
O čom vlastne osadníci snívajú? Po čom túžia?
Najlepšie viem, o čom snívajú ženy, lebo aj ja som žena a jednoduchšie s nimi nadväzujem kontakt. Tie snívajú o obyčajných veciach. Chceli by mať pekné bývanie, chcú mať muža, ktorý nepije a nebije ich. Chcú, aby ich mal rád, aby si spolu rozumeli a nechcú mať veľa detí.
A muži?
Ženy oproti mužom sú ďalej v chápaní a túžbe napredovať. Veľmi sa snažia. Muži, čo je spôsobené ich nezamestnanosťou, stratili svoje bežné postavenie, nie sú živiteľmi. Stali sa z nich tí, čo ležia na gauči, zafajčia si a zahrajú si karty. Potom veľakrát podkladajú polená pod nohy svojim ženám. Zdá sa mi, že ženy majú v sebe väčšiu silu zmeniť spoločenstvo.
Ako sa k vám správajú rómski muži?
Sledujú televíziu, takže vedia, že medzi bielymi to chodí inak ako u nich. Niekedy ich však aj tak prekvapilo, že kým som u nich na výskume, môj muž sa doma stará o naše deti. To je v ich komunite nepredstaviteľné. Keď som bola mladšia, bolo to ťažšie, napríklad starosta v Žehni ma absolútne nebral. Až keď som mala prvé dieťa, cítila som, že nadobudol ku mne akú-takú úctu. U nich funguje archaické vnímanie sveta - mladé bezdetné ženy sú nuly, keď majú veľa detí, stávajú sa váženejšími ako muži. Staré ženy požívajú veľkú úctu, takže možno o nejakých desať-dvadsať rokov to so mnou u nich bude ešte lepšie.
Poznáte aj šťastné rómske rodiny?
Ale áno.
Ako vašu prácu vníma váš brat - kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák?
Neviem. Je to hrozné - žijeme v jednom meste, ale obaja sme takí rozlietaní, že keď sa stretneme, zhovárame sa o inom, ako o práci.
Obaja však máte nevšedný druh práce duchovnej povahy...
Občas sa zhovárame aj o rómskej muzike, ale naozaj neviem presne pomenovať jeho názor.
Ako vnímajú naši Rómovia úspechy českej Věry Bílej?
Zaujímavé je, že kým nenahrala cédečko s Jankom Kuricom, nikto o nej nevedel. Odvtedy je všade a naši Rómovia sú strašne hrdí na to, že je jednou z nich. Napríklad o Ide Kellarovej už vôbec nič netušia.
To znamená, že im ich hudbu musí sprostredkovať jeden z "gadžov", aby ju spoznali a uverili tomu, že sa môže páčiť?
Áno. Veria tomu, čo letí.
V čom vás Rómovia ovplyvnili?
Páči sa mi, že si zachovali komunikáciu bez slov. Veľa sa dotýkajú jeden druhého. Keď spievajú mladé ženy, chytia sa okolo ramien a za chvíľku sa zladene vlnia akoby boli jedno telo. Robia to aj mladí chlapci, čo si neviem predstaviť v prostredí osemnásťročných bielych chalanov. Emócie, ktoré my vieme schovať do svojho vnútra, keď sa nám nezdajú byť vhodné, oni prejavujú spontánnejšie. Niekedy to síce nie je bohviečo, ale inokedy je to veľmi príjemné a prináša to jedinečnú očistu. Priateľstvo a lásku stále dokážu prejaviť veľmi spontánne.
Máte medzi nimi priateľov alebo sú to len pracovné väzby?
Hoci ich nie je veľa, ale pri niektorých vzťahoch si asi môžem dovoliť tvrdiť, že ide o priateľstvo.
Akceptujú vás? Keď organizujete koncerty, máte u nich autoritu?
Ich dôvera ku mne sa prehlbuje spoluprácou. Keď majú svoje prvé vystúpenie, vždy o mne akosi pre istotu pochybujú, či bude všetko čisté. Keď zistia, že naozaj dodržím slovo a splním to, na čom sme sa dohodli, tak na druhýkrát sú celí šťastní.
Pri svojich nahrávkach ste objavili Róma Bélu Pokutu, o ktorom po jeho vystúpení na festivale Pohoda začali kritici písať, že je to slovenský Tom Waits. Spomínali ste, že by ste chceli vydať aj jeho sólové cédečko. O čom spieva?
Spieva hlavne halgatové piesne. Počuli sme aj takú, čo zložil sám, keď bol vo väzení, a znela trochu naivne. Uňho je však najpodstatnejší prednes, štýl. Akoby bolo úplne jedno, čo spieva, môže to byť aj Grúňov song, on ho však predvedie tak, že vás to dostane. Je mimoriadny aj na Róma, nie je to typický zjav.
Chcel by to cédečko aj on?
Je to veľmi milý citlivý človek. Pochádza z osady, kde žijú veľmi biedni Rómovia, a on je ešte aj medzi nimi ten najchudobnejší. V živote mal smolu, je sám, stal sa z neho introvertný, smutný solitér. Myslím si, že keby sme to roztočili, bol by rád.
Vydali ste aj zborník vianočných rómskych piesní Karačoňa. Ako vyzerajú Vianoce v rómskej rodine?
Boli by radi, keby vyzerali ako tie naše. Sú však veľmi chudobní a ich sviatky sú naozaj skromné. Skoro všetci však ešte majú nejaké vianočné gule, takže stromčeky si urobia... Majú krásny zvyk - po tom, ako hlava rodiny prednesie slávnostnú reč, všetci si navzájom odpúšťajú. Najprv v najbližšej rodine, okolo štedrovečerného stola, potom idú z domu k domu a zmierujú sa s tými, čo boli po celý rok pohnevaní.
Ktorá je vaša najobľúbenejšia skladba?
Moja srdcová skladba je druhá na cédečku Phurigane giľa. Nemá poriadny text - Ruženka Kandráčová tam spieva len "hojna-nejna" a môj muž ju nazýva pieseň o slobode.
Nie je to akoby osudové - prišli ste v pravý čas, aby ste mohli zachrániť niečo, čo sa stráca?
Asi áno. Niekedy sa mi ani nechce, je to veľmi namáhavé, ale hovorím si: ‚Jana, musíš, lebo nikto iný tu nie je.' Možno existujú nejaké menšie iniciatívy, ale napríklad v Maďarsku majú celý tím pracovníkov, ktorí to systematicky robia dlhé roky. Na druhej strane, som rada, že si všetko vytváram sama. Baví ma to viac, ako keby som bola súčasťou nejakého vedeckého tímu, v ktorom by som dostala len čiastkovú úlohu. Je to dobrodružstvo.

Kto je to:
Jana Belišová (1966) - etnografka a muzikologička. Narodila sa v Prešove, jedným z jej dvoch bratov je kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave - Daniel Pastirčák. Mapovaniu autentickej rómskej hudby sa venuje od čias svojho štúdia etnológie a hudobnej vedy na FiF UK v Bratislave. V roku 2002 založila Občianske združenie Žudro, ktoré vydalo CD Phurikane giľa - zbierku starodávnych žalostných piesní (halgató), obohatenú o denníkovú knihu a spevník. O rok neskôr vyšlo druhé CD Karačoňa s vianočnými piesňami, momentálne pripravuje dvojalbum čardášov, opäť spojené so spevníkom. Žije v Bratislave, má dve deti - Johanku (11) a Mateja (14).

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL