Pamätník by mal vyrásť vo vstupnej časti židovského cintorína. Keďže židovská obec v Bánovciach a v ich okolí bola počas holokaustu doslova zdecimovaná, peniaze na jej realizáciu sa zháňajú najmä zo zahraničia, ale aj od rodákov, potomkov či príbuzných obetí.

Prvým protižidovským opatrením v regióne bolo nariadenie okresného úradu stanovujúce, aby územie mesta opustili všetci židia bez domovského práva do 7. novembra 1938. Nezostalo iba pri tom. Ďalších neskôr prepustili zo štátnych a verejných služieb, ostatným obmedzili a zakázali výkon slobodných povolaní, odňali im živnostnícke licencie, skonfiškovali pôdu, domový majetok, obmedzili slobodu pohybu a cestovania, prístup k vzdelaniu.

V dňoch 2. - 3. marca 1942 sa uskutočnil súpis židovského obyvateľstva s trvalým pobytom v meste. Po "prípravných prácach" nasledovalo ich samotné odstraňovanie. Ako prvé odsunuli židovské dievčatá. Podľa oficiálnej propagandy boli "povolané na prácu", no väčšina z nich skončila v koncentračnom tábore v Osvienčime. Nasledovali rodinné transporty do pracovných táborov v Novákoch a Seredi. Z dostupných zdrojov vysvitá, že v priebehu roku 1942 odviezli z okresu 490 osôb, bezmála osemdesiat percent tamojších židov.

Z odvlečených bánovských židov prežilo hrôzy holokaustu len asi 30. Niektorí z nich po skončení vojny odišli do zahraničia, iní sa odsťahovali, či medzičasom pomreli. A tak kedysi známa bánovská židovská obec, ktorej príslušníkom v medzivojnovom období patrilo asi deväťdesiat percent obchodov v meste - a kde sídlil i hlavný židovský rabín s pôsobnosťou pre 63 obcí - dnes už prakticky neexistuje.

PETER BORSZÉK