My, čo vieme, že svetu pomôže už iba súprava dobre rozmiestnených eliminačných prostriedkov, si myslíme o bezbrehom humanizme svoje. Poniektorí však ešte stále bojujú týmto zastaraným prostriedkom: tolerancia, empatia, otvorenosť, citlivosť prijímať cudzie a podobne. Tieto "zbrane" by nám vraj mali dopomôcť k tomu, aby nám "tu" ešte mohlo byť znesiteľne.
Britský spisovateľ, ilustrátor a scenárista Mark Haddon nás vo svojej Čudnej príhode pozýva do cudzieho sveta. Rozprávačom, či presnejšie pisateľom príbehu je dospievajúci Christopher Boone s diagnózou Aspergerov syndróm, čo je podľa niektorých odborníkov komunikatívnejšia forma autizmu. Hoci je jeho zdanlivo sterilný a bezcitný svet načisto zbavený metafory (tej sa bojí) a milosrdnej lži, skutočne cudzí a pre zúčastnených väčšinou zraňujúci, čitateľ, ktorý disponuje už skôr spomenutými kladnými vlastnosťami a miluje film Rain Man, má jednoduchú úlohu: myslieť si, že tak ako autor Haddon, aj on je schopný vžiť sa do postavenia autistického chlapca a uveriť, že jeho pisateľská autoreflexia vyplýva jedine z kritických poznámok špeciálnej pedagogičky (to aby bol príbeh "zaujímavý" pre nás, neautistov). Odmenou mu je milý detektívny príbeh v milom spoločensko-rodinnom príbehu.
Christopher nájde pred susedkiným domom psa prepichnutého záhradníckymi vidlami. Autista a detektív nemajú k sebe ďaleko, to si myslí aj tento chlapec, a preto sa podľa vzoru svojho obľúbeného Sherlocka Holmesa pustí do pátrania po vrahovi. Napriek tomu, že na vyriešenie nemá najmenšiu šancu, keďže nie je schopný pochopiť ani najjednoduchšie citové "pohnutie", ktoré môže byť ľahko motívom zločinu, výsledok sa čoskoro dostaví.
Už pred momentom rozuzlenia však vieme, že pes nie je hlavný problém. Teda, my neautisti to vieme, Christopherovi dajme ešte trocha času, veď nejde o matematickú rovnicu, ale takpovediac o existenčný problém. Síce žiadna metafora, ale defektná rodina, nevera, žiarlivosť, klamstvo. Od istého bodu v texte čitateľovi už častejšie ako Sherlock Holmes prichádza na um Adrian Mole so svojím denníkom. Čoskoro sa pristihneme pri tom, že sme sa od vystrašeného a utekajúceho chlapca vzdialili, že naňho hľadíme s ľútosťou a radi by sme držali ochrannú ruku. Teda vy, humanisti, my nie. Nuž, a preto vám iste odľahne, keď sa začne proces zliepania rozbitej rodinnej bunky, pes upadne do zabudnutia, váš chlapec urobí skúšky z matematiky a príde iný pes.
Táto kniha má vraj byť smutno-vtipná, ale viete, Christopher nerozumie vtipom, radšej mu to nehovorte. On sa vás snaží pochopiť, snažte sa aj vy. Rozhodne môže byť užitočnou príručkou, ak je zvýšené riziko, že stretnete autistu v metre. Sústreďte sa na repliky špeciálnej pedagogičky Siobhan.
Autor: GABRIELA MAGOVÁ(Autorka je doktorandkou na Ústave svetovej literatúry SAV)
