Foto - Reuters
Jeho poučka, že v správnom fotografovi musí "hlava, oko a srdce ležať na jednej priamke", sa stala takmer zákonom. Nositeľ mnohých ocenení, ktorý bol pojmom hlavne v 50. a 60. rokoch, fotil na čiernobiely film a vždy bol verný značke Leica.
Fotografovať prestal pred takmer tridsiatimi rokmi, lebo cítil, že "už nemá viac čo povedať". Dovtedy bol všade, kde sa niečo dialo. "Bol v Indii, keď bol zavraždený Mahátma Ghándí, bol v Číne, keď vrcholila občianska vojna, aj v Rusku sa objavil v pravý čas," tvrdí jeho manželka, fotografka Martine Francová.
"Celý život som bol amatérom," hovoril zasa Cartier-Bresson. Narodil sa 22. augusta 1908 vo francúzskom Chanteloup, v zámožnej rodine textilných priemyselníkov. Vyrastal obklopený umením.
Na sklonku 20. rokov minulého storočia začal študovať maliarstvo, stretával sa s významnými surrealistami, nakoniec sa rozhodol pre fotografiu. Raz sa prehrabával fotografiami Maďara Martina Mukacsiho a zaujala ho momentka troch blázniacich sa chlapcov na vlnách jazera Tanganika.
"Náhle som pochopil, že fotografia môže zachytiť večnosť v jedinom okamihu," spomínal. Potom si kúpil svoju prvú Leicu a začal sa potulovať ulicami Paríža s cieľom "zaútočiť v pravý čas". Prvú výstavu mal už v roku 1932 v New Yorku.
Popri tom sa ešte stihol venovať filmu. Pracoval ako asistent francúzskeho režiséra Jeana Renoira pri nakrúcaní filmu Pravidlá hry. V roku 1937 počas španielskej občianskej vojny nakrúcal dokumenty. Cez druhú svetovú vojnu pracoval ako vojenský fotograf - dostal sa do zajatia, ale podarilo sa mu utiecť. Keď sa blížilo oslobodenie, bol už v Paríži, aby zachytil svoje milované mesto.
V máji 1947 sa na stretnutí s priateľmi pri fľaši šampanského zrodila slávna agentúra Magnum Photos. Svojim autorom mala poskytovať servis a zároveň zaručovať autorské práva a značnú tvorivú slobodu.
Práve značka tohto šampanského vtedy vnukla Cartierovi-Bressonovi, Robertovi Capovi, Davidovi Seymourovi, Georgeovi Rodgerovi a Billimu Vandivertovi názov nového typu obrazovej agentúry. Magnum bola - a stále je - spolkom s prísnymi vstupnými podmienkami.
Niekoľko rokov strávil Cartier-Bresson v Indii, Barme, Pakistane, Indonézii a Číne. V roku 1952 sa vrátil späť do Európy. O dva roky neskôr sa stal prvým západným fotoreportérom, ktorý zachytil povojnový Sovietsky zväz. Ďalšie cesty ho zaviedli i na Kubu, do Mexika, Kanady, Spojených štátov či Japonska.
Muž, ktorý sa sám odmietal fotografovať, bol tiež výborným portrétistom. Pred jeho objektívom stáli napríklad Jean-Paul Sartre, Pablo Picasso, Henri Matisse, Ezra Pound, Alberto Giacometti.
Prvá monografia Henriho Cartiera-Bressona vyšla z pera českej historičky umenia a teoretičky fotografie Anny Fárovej. Kniha otvorila v roku 1958 edíciu Umeleckej fotografie v Odeone, čo bola prvá séria svojho druhu v Európe.
(čtk)
