Arundhati Royová (1960) sa narodila v Indii ako dcéra sýrskych kresťanov. Vyrastala bez otca, vyštudovala architektúru a scenáristiku, neskôr sa odsťahovala do Londýna a pracovala pre Sunday Times. FOTO – REUTERS
Nepoddajná žena, ktorá sa nechce zmieriť s nijakou nespravodlivosťou – to je hviezda britskej a indickej literatúry a čerstvá držiteľka veľkej ceny parížskej Svetovej akadémie kultúr ARUNDHATI ROYOVÁ, ktorú preslávil román Boh maličkostí, vydaný aj v slovenčine.
Keď v roku 1997 vyšiel tento román, ktorého dej je umiestnený do autorkinho rodného Ajamanamu, stala sa z nej uznávaná literárna osobnosť. Po svete sa predalo viac než šesť miliónov výtlačkov, získala aj prestížnu Booker Prize. Prečo je kniha taká úspešná? „Je to obžaloba kastového systému,“ povedala autorka novinárom bezprostredne po vyhlásení výsledkov Svetovej akadémie kultúr.
Vaše eseje o súvislostiach medzi ekonomickou deľbou moci a terorizmom vyvolali takú odozvu, že vás označujú za kritičku globalizácie. Páči sa vám to?
„Nie som si istá, či si takúto pozornosť zaslúžim. Popisujem to, čo vidím, a už vôbec si nemyslím, že som akýmsi hlasom tretieho sveta.“
Ale prečo váš hlas tak počuť?
„Lebo som spisovateľka. A ako spisovateľka nemôžem nechať diskusiu o globalizácií len právnikom a ekonómom. Oni nás, pochopiteľne, považujú za uletených intelektuálov a myslia si, že nemáme čo hovoriť do takých tém, ako je voda či pôda.“
Nie sú tieto slová povrchné?
„Pre Američanov je existenčná neistota v každodennom živote niečím úplne novým, takým zvláštnym pocitom. Ale mnohí z nás práve s takouto existenčnou neistotou žijú. Tie najkritickejšie práce o pozadí útokov z jedenásteho septembra, mimochodom, napísali samotní Američania. V Spojených štátoch však nevyšli, môžete ich nájsť na internete alebo v európskych novinách. Napokon ani moje eseje tam nevyšli.“
Neubližujete Američanom?
„Dúfam, že nie. Nechcela by som, aby to vyznelo tak, že si ich nevážim. Obdivujem a klaniam sa mnohým skvelým veciam, ktoré zo Spojených štátov prišli. Ale tiež si musím všímať, že tam dnes existuje veľká čierna diera – a tou sú informácie.“
Píšete iba politické eseje? Už nijaké citlivé, presvedčivé dielo ako Boh maličkostí?
„Áno. Snažím sa tak protestovať proti všetkému, čo trápi svet. A to je nemožné. Tak aspoň proti tomu, čo škodí Indii – či už sú to stavby priehrad, kastový systém či pokusy s atómovou bombou.“
Prečo softvéroví inžinieri tretieho sveta odchádzajú pracovať do USA? A prečo vy žijete v Londýne?
„Myslím, že u mňa to súvisí s jazykovými dôvodmi.“
Veríte vôbec na americký sen?
„Ale áno, stopercentne. Ale keď už hovoríte o softvérových inžinieroch – tak tí patria k elite.“
Čo ženie všetkých tých ekonomických utečencov, ktorí tiahnu Európou na Západ, ak nie práve sen o osobnom úspechu presne podľa pravidiel globalizácie?
„Nie každý sen sa splní. Tak ako ľudstvo jednotne nekonvertuje na islam, tak sa nezmení ani na jednotnú harmonickú masu spotrebiteľov.“
Poznáte Ameriku?
„Bola som tam.“
Diskutovali ste s Američanmi?
„Ale áno. Aj teraz som mala letieť do USA, ale vraciam sa do Indie.“
Trváte ešte stále na svojich slovách, že bin Ládin je len brutálnym dvojčaťom amerického prezidenta? Že je akýmsi nepriamym plodom americkej zahraničnej a hospodárskej politiky?
„Musíme pochopiť, odkiaľ pramení nenávisť a odpor. Ak to nepochopíme, hrozí nám nebezpečenstvo, že násilie bude bujnieť. Pre The Guardian som napísala esej o privatizácii indickej energetiky a jej následkoch. Vtedy som tvrdila, že globalizácia kráča ruka v ruke so silnejúcim fundamentalizmom a že mám z toho strach.“
Autor: EDWIN GRASSMEIER(Autor je spravodajca agentúry DPA)
