Keď sú problémy dieťaťa relatívne malé, spravidla ho sem privedú sami rodičia. Keď nadobúdajú na rozmeroch, predbežné opatrenie na pobyt v „diagnosťáku“ môže vydať prokurátorka, na základe rozhodnutia okresného úradu. Nájdete tu aj deti či mladistvých, ktorí už porušili zákon a majú nariadenú ochrannú alebo ústavnú výchovu. A aj takých, čo onedlho pôjdu do nápravno-výchovného zariadenia pre mladistvých.

Diagnostický pobyt trvá jeden až tri mesiace, pri nedostatku miesta v zariadení, do ktorého má ísť, však môže trvať i rok.

Príbehy chlapcov, ktorí si práve odkrúcajú povinný pobyt v Diagnostickom ústave pre mládež v Záhorskej Bystrici, netreba komentovať.

MATÚŠ, 16 rokov:

„Zrobil som ozbrojenú lúpež na jedného chlapca. Pamätám sa, že to bol piatok 28. júna. Od rána sa oslavoval koniec školského roka, začali sa prázdniny. Opil som sa. On mi bol dlžný peniaze, tak som si ich išiel vypýtať. Chcel som ho len postrašiť a vznikla z toho bitka. Porezal sa na skle, sám. Zobral som ako zálohu vežu, tú mi zobrali. Peniaze som naspäť nedostal.“

Matúša pri čine chytila polícia. Dostal sa do cely predbežného zadržania, neskôr do väzby. „Vo väzbe som oslavoval aj narodeniny. Bol som tam pol roka.“

Uvedomoval si, čo robí, len nevedel, že sa to volá lúpež. Je odsúdený na 15 mesiacov podmienečne za ublíženie na zdraví a lúpež.

Jeho plány do budúcnosti: „Chcem zrobiť školu a dostať sa odtiaľto preč. Aj zo štátu. Nechcem tu byť.“

VIKTOR, 17 rokov:

Údajne zvlášť ťažký prípad. „Keď som mal 16, pil som s chalanmi v Detve. Začal provokovať, tak som ho zbil. Bol aj v nemocnici, mal nejaké dolámané rebrá, prerazenú lebku, zlomenú ruku, nohu. Rukami, nohami som ho dobil.“

Chcel by čo najskôr z diagnosťáku odísť, lebo sa mu tu nepáči. „Fajčí sa tu len trikrát denne a ja chcem fajčiť furt. Nemôžem tu piť.“ Tvrdí, že to k životu treba – rýchlejšie tak ubieha čas.

Baví ho futbal, ale na športovú školu ísť nechce: „Školu? To nie! Tam sa už nevrátim, je to strašná nuda! A vyprávajú tam samé klietkoviny.“

Nevie, čo bude neskôr robiť, ale možno si nájde nejaké zamestnanie. Tvrdí, že už sa nič podobného opakovať nebude. „Lebo ma už nechytia.“

JÁN, takmer 18:

„Som tu za to, že som utiekol z domu,“ rozpráva s pokojom a rozvahou. Mamu má veľmi rád, ale „vydala sa, dostal som nevlastného fotra a viete, ako to už býva v týchto rozvrátených rodinách. Nebol som spokojný, hádali sme sa. Stále mi niečo prikazoval. A keď chcel minúť peniaze, ktoré mi našetrili mama s otcom, a kúpiť za ne auto, zdrhol som.“

Ján vybral z vkladnej knižky svoje peniaze, rovných 300 000 korún, a odišiel. Potom ho chytili a dostal sa do diagnostického centra.

Momentálne by sa chcel vrátiť k mame a pevne verí, že sa to urovná. V „diagnosťáku“ je už desať mesiacov, a ak všetko pôjde dobre, v novom roku by mohol byť doma. Teší sa, že ho mama onedlho príde konečne pozrieť.

JÁN, 17 rokov:

„Som tu za záškoláctvo, krádeže, drogy. Ale bral som iba amfetamíny.“

Na otázku, aké to je, dať si drogu, hovorí: „Zábava.“ Nevie, či ešte niekedy bude niečo brať. „Ukáže to až čas. Ja som tu ale hlavne za krádeže,“ hovorí s určitou hrdosťou v hlase. „Veľakrát ma už chytili. Mám sedemnásť rokov, teraz ma budú súdiť.“

Nevie povedať, prečo kradol. Doma vraj bolo všetko v poriadku. „To ja len tak, s kamarátmi. Spolu sme všetci kradli.“

Hovorí, že keď z diagnosťáku odíde, pôjde zrejme do basy. Môžu ho odsúdiť na jeden až päť rokov. Trochu sa toho bojí, lebo to nečakal. „Myslel som si, že sa to nezistí, že neprídu na to, že som to bol ja.“ Ľutuje, čo urobil?: „Aj hej, aj nie.“

MICHAL, 15 rokov:

„Aj ja sa chcem s vami rozprávať, o svojej rodine,“ hovorí chlapec a nesúvisle na nás chŕli útržkovité informácie. Jeho príbeh vykresľuje psychologička. Michal zbil riaditeľku reedukačného domova v Chalmovej. Minulý rok totiž z domova utiekli štyria chlapci a zrazil ich vodič, ktorý troch z nich namieste usmrtil. Medzi nimi boli i dvaja Michalovi bratranci. On dodnes všetku vinu vytrvalo pripisuje riaditeľke. „Nedá si to nijako vysvetliť. Títo chlapci majú, bohužiaľ, často svoju pravdu, i keď je niekedy iracionálna. Je to špeciálny prípad, dieťa detských domovov. U nás je už v ôsmom zariadení. Bol strašne nevychovaný, a hoci dnes už vie, čo a prečo má robiť, snaží sa to využiť tak, aby mu to čo najviac vyhovovalo.“ SOŇA REBROVÁ