Možno zdôvodňovať agresivitu k rodičovi iba zlou výchovou?

"Určite to nie je len otázka výchovy, z jednej a tej istej rodiny vyjdú rôzne deti. Je však dôležité, či v rodine fungovali morálne kritériá a citové väzby. Dôležitý je vzťah rodiny k násiliu. Ak deti doma bežne bijú, neprekvapí, ak aj v dospelosti používajú násilie ako prejav sily, na zaistenie poslušnosti."

Rodičov vraj často týrajú synovia, ktorí sú nezamestnaní, po rozvode. Je to iba dôsledok frustrácie?

"Matka, ku ktorej sa vráti dospelý syn, pretože sa s ním žena rozviedla, je nezamestnaný, pije, často nemá ani na jedlo, ho prijme, pretože je to jej dieťa. Takýto dospelý chlap je krátko spokojný s tým, že má znova kde bývať, čo jesť. Potrebuje uznanie, pocit moci, byť niekým. Najčastejšie je prítomná závislosť a týranie býva pod vplyvom alkoholu alebo iných látok.

Je tu ešte kategória osobností, u ktorých týranie rodičov nesprevádza krik a nehrozí zvyčajne fyzické násilie, ale psychické, ktoré môže tiež zabíjať. Býva to doména dcér, ktoré zostanú bývať s rodičmi, najčastejšie s matkou, a preberú nad ňou kontrolu. Pamätám si, ako mi pani povedala - ak si viete predstaviť šikanujúcu svokru, to mám teraz z mojej dcéry. Nič, čo urobím, nie je dobré, som nanič, hlúpa, neschopná. Ďalší variant je, keď sa dcéra odmieta o matku starať so zdôvodnením, že má svoj život - v maminom byte, s maminými elektrospotrebičmi a úsporami. Ak matka začne mať zdravotné problémy, potrebuje pomoc, cíti sa ponížená, keď jej to vyčítajú. Najhoršie je odmietať robiť matke spoločnosť, dávať jej najavo, že je na obtiaž. Zvyčajne sú to rozvedené alebo slobodné matky, ale aj úplná rodina môže rodičov v ich vlastnom byte vytlačiť na okraj. Keď by sme pátrali, kde sa vzali takéto bytosti bez empatie, našli by sme skôr stopy rozmaznávania vo výchove alebo neprítomnosť vyšších citov z dôvodu osobnostnej štruktúry, psychopatie alebo chudobnej výbavy emóciami a mravnosťou v rodine."

Príbuzní o týraní neraz vedia, ale neriešia to. Je to slovenské chápanie rodiny - nezničím predsa svojho brata, aj keď týra mamu?

"Príbuzní to často nechcú vidieť, na Slovensku je veľmi zakorenené nevidieť nepríjemné veci. Veľmi často to dlho zakrývajú aj samotné obete násilia. Hanbia sa, cítia sa vinné za chyby, ktoré urobili, napríklad, že syna či dcéru prijali späť, alebo im záleží na tom, čo by povedali ľudia."