evala cédečko Divý mak s textami Petra Lipovského a hudbou Milana Vyskočániho. Keď vydala svoj druhý piesňový album Punto Fijo - stred zeme, čakala druhého syna Jonáša. Szidi Tóbiás.

Vaše posledné cédečko Punto Fijo pokrstil Michal Horáček. Povráva sa, že pripravujete spoločný projekt. Čo by to malo byť?
Michal Horáček spolu s Petrom Hapkom chystajú nové cédečko, na ktorom budú okrem mňa aj iní hostia. Naša prvá spolupráca vznikla pri albume Tak to chodí. Odvtedy sme v kontakte. Robí nám nezištnú reklamu, a kde môže, hovorí o nás v superlatívoch. Jeho texty s nami prešli v živote veľký kus cesty.
V Čechách vyšli aj skvelé recenzie na Punto Fijo. Cítite nejaký rozdiel v tom, ako vás prijalo české a slovenské publikum?
V Čechách je to akési jednoduchšie. Do povedomia sme sa dostali podstatne skôr. Najskôr to posúvala svojim známym Ivanka Chýlková, neskôr Michal Horáček. Nemáme za sebou veľkých manažérskych mágov, žiadnu vtieravú reklamu. A ani nám to veľmi neprekáža. Naše platne sa dostali k takým ľuďom, o akých sa nám ani nesnívalo.
V Punto Fijo Ivana Chýlková dokonca aj spieva. Ako vzniklo vaše priateľstvo?
Poznáme sa dlhé roky, od práce na Šindelkovom filme Vášnivý bozk. Bolo to príjemné letné nakrúcanie, bývali sme v Štiavnici a v rámci akejsi hry sme si určili rozprávkovú hierarchiu - ja som bola kráľovná, Ivanka bola princezná. Z tohto zážitku medzi nami vznikol "matko-dcérsky" vzťah. Dodnes sa tak oslovujeme, a v sms-správach píšeme - tvoja matka a - tvoje dieťa. Sme od seba ďaleko a telefónne účty sú občas vysoké.
V čom vidíte posun svojho nového albumu oproti Divému maku?
Ja to neviem posúdiť. Všetky pesničky milujem. Autori - Peter a Milanko - však hovoria, že Divý mak bol veselší, spontánnejší. Punto Fijo je vraj akési učesanejšie.
Počúvate sa niekedy?
Doma nie, len v aute. Pred koncertom sa s nimi rozospievam - presnejšie, sama so sebou.
Poznajú ich vaše väčšie deti - Krištof a Johanka?
Keď sme pesničky len pripravovali a nahrávali, cvičila som doma - museli ich počúvať. Poznajú ich naspamäť a dokonca si ich aj pospevujú.
Prednosťou toho, čo a ako spievate, je presvedčivosť. Čomu hudobne veríte vy? Máte vzory?
Keď ma nejaká muzika nadchne, nie je ešte mojím vzorom. A ak, tak sa ňou nechám len inšpirovať. Počúvam rôznu muziku. Asi si beriem z každého rožku trošku.
Nezišlo vám na um spievať aj po maďarsky?
Pesničky z Divého maku máme už dávno preložené. Vôbec neviem, kedy sa už do toho pustíme.
Punto Fijo znamená stred sveta. Čo znamená podtitul Zemebrucho?
Je to Petrov básnický obraz. Spája sa to aj s tým, že som v čase nahrávania bola tehotná s Jonášom, a to bolo brucho zeme - pupok sveta.
Viacerí slovenskí herci vydali pesničkové albumy. Či už je to Jana Hubinská, Juraj Kukura alebo Marián Geišberg... Väčšinou všetci hovoria, že na nich využívajú aj divadelnosť. Čo znamená divadelnosť vo vašom prípade?
Schopnosť byť na javisku. Nebyť divadla, nebyť toho, že som sa za tie roky osmelila, ostrieľala, nabrala sebavedomie, nikdy by som nezačala spievať - je to totiž úplne odlišná skúsenosť. Spevom sa poodhaľujem. Nemám kostým mojej postavy, nemám okolo seba kolegov a dej hry, všetko závisí len od toho, aký kontakt s publikom nadviažem sama. Za hereckú postavu sa človek môže schovať, v speve sa to nedá. Pred koncertom mávam veľký strach a hovorím si: Toto je posledný koncert.
Necítite však po koncerte o to väčšie zadosťučinenie?
Áno - to je tá druhá stránka. A keď mám až takú trému, že neviem presne sformulovať myšlienku, ktorou nejakú pieseň chcem uviesť, diváci ma podržia.
Ako ste zistili, že môžete byť aj speváčkou? Kto vo vás veril?
Najskôr to bola len taká tajná túžba, detský sen. Kto by ho bral vážne? Nakoniec som sa k spievaniu dostala rovnako ako k herectvu - náhodou. Najprv som spievala len v niektorých predstaveniach, postupne sa to nabaľovalo, a keď som v hre Kabaret vo finálnej pesničke cítila za chrbtom orchester, bol to pre mňa neuveriteľne silný zážitok. Nakoniec som stretla týchto mojich dvoch - Petra Lipovského a Milanka Vyskočániho.
Peter sa stal vaším druhým životným partnerom. Niektoré texty vraj napísal podľa vašich vlastných slov, ktoré ste mu hovorili. Napríklad - Verím v Božie mlyny / Keď po niečom túžim, že sa stane / V odpustenie viny a na veštenie z dlane . Naozaj tomu veríte? Kedy ste si naposledy nechali veštiť?
Už nechodím k veštici, ale jeden čas som tomu prepadla. Chcela som vedieť, čo sa stane.
Potvrdila sa veštba?
Áno, jedna veštica mala pravdu. Niekedy, keď všetko vyzerá beznádejne, keď človek nevie, ako ďalej, nemá sám v sebe istotu a tápa, ťahá vás to k bosorkám.
Kedysi ste pre TV oko povedali, že veríte v anjelov. Veríte aj v čertov?
Bojím sa zla ako každý normálny človek.
O anjeloch sa zhovárate aj s deťmi?
Áno. Deti veria v anjelov akosi prirodzene, a hlavne veria v Boha. Modlíme sa aspoň pred obedom a pred spaním.
Presťahovali ste sa nedávno do maďarskej dediny neďaleko hlavného mesta. Berú vás domáci ako bratislavskú pani herečku?
Prijali nás príjemne, sú k nám milí a otvorení. Chceme sa medzi nich normálne začleniť, ale nato sme tu pomerne krátko. Niektorí ma berú s odstupom, ktorý by nemuseli mať, lebo ja by som si s nimi rada pokecala.
Voľakedy ste snívali o tom, že by ste chceli hrať v Budapešti. Ešte o tom uvažujete?
Nezabudla som na ten sen, ale momentálne nie je reálny. Človek však nikdy nevie...
Poznáte budapeštiansku scénu?
Kedysi som tam videla veľa predstavení. Prehľad o tamojšej scéne som už dávno stratila.
V čom najviac sa odlišujú naši herci?
Maďarské herectvo sa mi zdá naturálnejšie, živočíšnejšie. Čo sa týka publika, v Maďarsku si vedia uctiť svojich umelcov. Chodievajú na konkrétnych hercov. Herec je umelec. Vedia udržať istú urodzenosť - už príchodom do divadla, spôsobom, ako tlieskajú na klaňačkách, tým, ako slávia premiéry - bývala to väčšia udalosť ako u nás.
Je podľa vás živočíšnosť súčasťou dobrého herectva?
Keď cítite náboj, energiu, erotiku, čokoľvek, silné fluidum, ktoré žiari, vždy je to dobré. Nech je to čokoľvek, herec by mal byť pravdivý.
Po tom, ako ste si našli pokojný domov a v kruhu rodiny sa staráte o maličkého syna, dá sa povedať, že ste teraz v životnej etape, o ktorej existuje krásne spojenie - "ako v Božom koši"?
To ste pekne pomenovali. A z toho Božieho koša musím ísť do roboty a strašne sa mi nechce.
Stalo sa vám to teraz, alebo ste vždy boli taká?
Asi som taká bola vždy. Dnes si to viac uvedomujem.
Ste sebestačná?
Práveže nie, som odkázaná na iných ľudí. Ak hovoríme o dabingu, som odkázaná na ľudí, ktorí rozhodujú, či mi dajú prácu, alebo nie. Občas ma prepadne panika a existenčný strach... Vzťahy medzi ľuďmi už nie sú to, čo bývali.
Opustili by ste divadlo?
Asi nie. Chcem robiť divadlo. Dúfam, že ma čakajú krásne postavy s dobrými režisérmi a pohoda s kolegami.
Do svojej ďalšej inscenácie v divadle Aréna - Tattoo - vás obsadil mladý režisér Martin Čičvák. Aká je vaša postava?
Teším sa tejto príležitosti, nadýchla som sa čerstvého vzduchu. Martin Čičvák má v sebe obrovský náboj a má radosť z práce. V hre som galeristkou, ktorá dokáže predať úplne všetko, čo považuje za "cool". Bude to určite vtipné.
Nedá sa z tejto vašej postavy niečo odpozerať pre váš život, keď chcete predať vlastnú hudbu?
Nie! (Smiech.)
Vždy ste túžili žiť na dedine, kam sa vám nedávno podarilo presťahovať. Napriek tomu, nechýba vám mesto?
Nechýba mi. Prišla som do Bratislavy z dediny a z malého mesta, takže som si na ňu musela dlho zvykať. Tu mám istotu, že deti môžem pustiť do dediny a viem, kde sú.
Mohli by ste porovnať východoslovenskú dedinu pri Čiernej nad Tisou, odkiaľ pochádzate, so západnými Lehnicami, kde bývate teraz?
Veľký rozdiel v nich nie je. Všade vidím veľkú toleranciu a znášanlivosť. Na dedine fungujú ľudia tak, aby mohli v pokoji vedľa seba žiť. Ešte sme tu len krátky čas. Spoznávame sa navzájom
Ako vám zišlo na um v dedine, za ktorou je už len Čop, stať sa herečkou?
Chcela som odtiaľ odísť, lebo tam existovali len dve možnosti - buď sa zamestnať na železnici, alebo ostať nezamestnanou, čo som aj bola. Keď som sa napokon ocitla v Bratislave, celkom dobre som tomu nevedela uveriť. Keď som chvíľu žila v Špišskej Novej Vsi alebo v Košiciach, vždy som si myslela, že už tam ostanem. Chvíľu som si hovorila, že sa s tým všetkým uspokojím. Pravda je taká, že som si dlho nevedela nájsť miesto.
Dlho po tom, čo film Juraja Nvotu Kruté radosti dávali v našich kinách, ste ho stále nevideli, hoci v ňom hráte. Nakoniec sa vám podarilo pozrieť si ho?
Videli sme ho s Petrom a boli sme úplne užasnutí z Milana Mikulčíka. Hral krásne! Skromne a zároveň povedal tak veľa. Na seba sa nemôžem pozerať.
Každý herec hovorí, že na seba sa nemôže ani pozrieť, ale kolegovia sa mu páčia... Čo vám najviac prekážalo?
Ako vdova som tam vyzerala vierohodne, a bola som škaredá.
Paradoxne, na jar na medzinárodnom filmovom festivale v Moskve - Tváre lásky - hlavnú cenu za mužský herecký výkon získal Ondřej Vetchý. Čo myslíte, čím mohol osloviť Rusov práve on?
Nevšimli si Milana?
Kruté radosti sa stali posledným filmovým nakrúcaním s Júliusom Satinským. Ako si naňho spomínate?
Bol ako gróf. Zdravil sa so mnou po maďarsky, bol veľmi milý a šnupal tabak. Dohodli sme sa, že mi bude veštiť z karát, ale už sme sa nestretli...
Už viac ako desať rokov pracujete v Astorke. Ako vlastne vyzerá materská dovolenka herečky? Stihli ste si oddýchnuť od divadla?
Dovolenka je veľmi krátka, ale tú chvíľu som si užila. Občas som v dabingu, koncom augusta začínam znovu skúšať v Aréne a v októbri v Astorke. Nebyť mojej zlatej mamy, ktorá za nami príde z východu a postará sa o deti a domácnosť, bolo by to zložité.

Kto je to:
Szidi Tóbiás (1967) - herečka a speváčka. Pred začiatkom štúdia na bratislavskom VŠMU hrala dva roky v divadle pre deti a mládež v Spišskej Novej Vsi a hosťovala v košickom Štátnom divadle. Od roku 1993 je v stálom angažmán divadla Astorka Korzo '90, kde účinkovala v divadelných hrách Cintorín slonov, Kabaret, Kazimír a Karolína, Macocha, Armagedon na Grbe, Sen o jeseni. Hrala vo filmoch Vášnivý bozk, Díky za každé nové ráno, Pod hladinou, Zostane to medzi nami, Kruté radosti. Za postavu Evy v televíznom filme Petra Krištúfka Dlhá krátka noc získala na festivale Art Film 2004 v Trenčianskych Tepliciach ocenenie Igric. V divadle Aréna pripravuje v réžii Martina Čičváka súčasnú nemeckú hru Tattoo. Spolu s Petrom Lipovským a Milanom Vyskočánim nahrala piesňové albumy Divý mak a Punto Fijo. So svojím druhým manželom - textárom Petrom Lipovským býva v Lehniciach neďaleko Bratislavy, kde spolu vychovávajú deti z ich prvých manželstiev - Krištofa a Johanku a ich spoločného osemmesačného syna Jonáša.