Nahluchlosť je pôvabná. Objavuje sa najmä u starších ľudí a pôvabná je najmä pre mladších, ktorí sa na svojich nahluchlých predkoch dobre zabávajú. Nahluchlí predkovia o svojej zábavnosti vedia a niekedy aj náročky vyrobia pre potešenie svojich potomkov nejaké to nedorozumenie navyše.

Aj moja mama bola taká. Nahluchlá primerane veku nemala núdzu o bežné nedorozumenia. Keď sa jej deti opýtali, kedy bude utorok, podala im uterák. Keď si pýtali uterák, ukázala prstom na stenu, kde bol zavesený kalendár. Ale vedela svoj hendikep aj tvorivo rozvinúť. Keď sa jej deti napríklad opýtali, kde sú rodičia, bez rozmýšľania odpovedala: „V skrini." A smiala sa na tom s nimi.

Raz sedela v záhrade so svojím rovnako starým kolegom, učiteľom-penzistom, a viedla s ním takýto rozhovor:
„Pamätáš, Majka? Aj taký žiak ako Ferko Šumský, hoci bol odolný proti vzdelaniu, napokon predsa len dostal vyznamenanie," zaspomínal si kolega. „Chudák," prikývla moja mama. „To dostal od svojej staršej sestry, tá bola taká chorľavá." „Minulý týždeň som bol na pohrebe Jankovi Zvoníkovi. Veľmi pekný pohreb. Celé rodné mesto sa s ním prišlo rozlúčiť a koľko vencov zo živých kvetov mu nanosili! Vedeli, že umelé kvetiny nemal rád." „Ani ja som ho nemala rada," podotkla mama. „Aj Zbor slovenských učiteľov mu prišiel zaspievať Aká si mi krásna". Mame sa rozžiarila tvár a začala sa smiať. Ťapla kolegu po kolene a zvolala: „Ale, Jožko! Možno voľakedy. Nezabúdaj, že už nemáme dvadsať. Dnes sa mi už nechce pozrieť ani do zrkadla."
Počúvala som so záujmom ich rozhovor a oni vedeli, že ich počúvam a že sa na tom, čo počujem, dobre zabávam. Nevyrobili ten rozhovor náhodou aj kvôli mne?

Mama už nežije. A o nejaký čas sa možno nahluchlosť dostaví aj u mňa. Už sa na to teším. A aj sa na to pripravujem. Ako? Nuž napríklad tak, že sa vyhýbam hluku.

Som totiž presvedčená, že mladí ľudia, ktorí príliš často chodia na diskotéky, sa svojej vlastnej pôvabnej nahluchlosti v osemdesiatke nikdy nedožijú. Už v štyridsiatke budú celkom hluchí.