Keď 24. januára 1924 na námestí francúzskeho mesta Chamonix nastúpili športovci z 18 krajín do slávnostného sprievodu idúceho na štadión, na ktorom sa malo uskutočniť otvorenie dovtedy najväčšej zimnej medzinárodnej športovej súťaže, nikto z nich presne nevedel, na aké preteky vlastne nastupuje. Celý svet hovoril o zimnej olympiáde, ale na plagátoch bolo napísané, že v dňoch 24. 1. – 4. 2. 1924 bude v Chamonix pod majestátnym Mont Blancom Týždeň zimných športov.

Urputný odpor Švédov a Nórov, ktorí sa obávali, že ZOH zatlačia do úzadia ich tradičné nordické hry a súťaže v Holmenkollene, zapríčinil, že 265 športovcov si muselo na oficiálne olympijské posvätenie súťaží v Chamonix ešte rok počkať.

Až na 8. olympijskom kongrese 25. mája 1925 v Prahe bol Týždeň olympijských športov v Chamonix so spätnou platnosťou uznaný za I. zimné olympijské hry a športovci dodatočne dostali medaily.

Pražský kongres zavŕšil želania zakladateľa novodobých olympiád Pierra de Coubertina, aby sa zimné hry stali pevnou súčasťou olympijských hier. V Prahe prijatá Charta zimných olympijských hier zaviedla samostatné číslovanie ZOH, ktoré sa od letných odlišuje tým, že čísluje naozaj konané hry. A tak kým po Hrách XI. olympiády (letnej) v Berlíne v roku 1936 nasledovali najbližšie Hry XIV. olympiády v Londýne, po IV. zimných olympijských hrách v Garmisch-Partenkirchene 1936 nasledovali V. zimné olympijské hry v Saint Moritzi až v roku 1948.

Niektoré zimné športy však boli na programe olympijských hier už pred uznaním samostatných ZOH. Už I. olympijský kongres v Paríži 1894 uznal za olympijský šport krasokorčuľovanie, ktoré sa na program letných hier dostalo v roku 1908 v Londýne. Na OH 1920 v Antverpách rozdeľovali olympijské medaily krasokorčuliarom a hokejistom.