Hoci sa v Petržalke zišla na zápase Artmedia - Inter (2:1) najvyššia návšteva úvodného kola ligy (4825), Weiss mohol byť spokojný len s prístupom a výsledkom. Hovoril o strese, bodoch, prémiách, dôležitosti víťazného vykročenia. V hľadisku si viacerí položili otázku, kedy si chcú futbalisti zahrať futbal schuti, ak nie v prvom kole. Keď je ešte bezpečne ďaleko hrozba vypadnutia i vidina titulu.
Ťažko očakávať, že v našej lige nebude existenčná próza dominantným žánrom aj v budúcnosti. Inak to veľmi nechodí ani vo svete, kde behajú oveľa lepší futbalisti. Všeobecne sa berie, že je lepšie hrať škaredo, ale vyhrať. Opak sa toleruje, či uteší len výnimočne, recidíva smeruje k naivnému sebazničeniu. Petržalčania si určite dobre pamätali, že predtým v Superpohári boli lepší než majstrovská Žilina, no trofej nezískali.
Interisti bez väčších problémov vypojili z hry jej útočnú dvojicu Krejči - Šebo a medzišestnástkový futbal nadchnúť nemohol.
Ani vo zvyšných troch zápasoch sa zázraky nediali. Tréneri domácich konštatovali spokojnosť, že vykročili ľavou či pravou nohou (podľa vkusu). Prekvapením bola nízka návšteva v Rimavskej Sobote (1952). Signalizuje väčšiu silu televízneho pohodlia než radosť z návratu na elitnú scénu.
Pre tých čo trenčianskeho trénera Antona Jánoša majú stále zaradeného do vzácnej sorty večne nespokojných dravcov môže byť jeho výrok po návrate do dôverne známeho prostredia v B. Bystrici sklamaním. Jánoš hľadal poľahčujúcu okolnosť prehry v tom, že v kádri súpera bolo o 73 rokov skúseností viac (B. Bystrica - 333, Trenčín - 260). Namiesto presvedčivosti tohto argumentu strašia skúsenosti, že extenzívne prostredie našej topsúťaže ľahko môže byť aj kontraproduktívne.
