ých majstrovstvách sveta.
Víťaz a obhajca titulu, guliar banskobystrickej Dukly 28-ročný Milan Haborák (narodený 23. januára 1973 v Prešove) sa po slávnostnom večere v trnavskom divadle zamyslel a vysvetľoval ľudský rozmer úspechu či neúspechu. „Vyrastal som vo veľmi skromných, ba chudobných pomeroch vo východoslovenskej dedinke Šarišské Dravce. Tam u nás je už len cesta do Kanady niečím mimoriadnym. Byť na svete trebárs sedemdesiatym je pre moju rodinu nepredstaviteľný úspech, najlepším na Slovensku detto. Pre mňa má opakované víťazstvo v ankete veľkú cenu,“ hovoril Milan pre neho nezvyčajnou rýchlou východniarskou kadenciou, lebo on rozpráva pokojne so stredoslovenskou výslovnosťou. Potom si kládol otázky, so spýtavým pohľadom čakajúcim odpovede: „Som príliš skromný? Nemám dostatok sebavedomia? Uspokojím sa s málom?“
V prvom rade, Haborák bol na majstrovstvách sveta šestnásty, a nie sedemdesiaty. V aktuálnych tohtoročných svetových tabuľkách je deviaty, na halových majstrovstvách sveta v Lisabone, kam pozývali iba najlepších vrhačov podľa prísneho limitu, skončil siedmy. Na univerziáde v Pekingu obsadil bronzovú priečku („V spoločnosti takých es, akými sú Španiel Martínez a Ukrajinec Bilonog, som sa cítil veľkolepo,“ poznamenal náš guliar.).
Z Milana srší túžba presadiť sa veľkým výsledkom, hovorí o ňom s božskou trpezlivosťou. Pred Edmontonom hýril optimizmom, teraz bol opatrnejší. „Halové majstrovstvá Európy sú za rohom vo Viedni. Očakávam domáce prostredie aj silné zázemie fanúšikov zo Šariša. Kontinentálny šampionát je v Mníchove, tiež blízko. V mojej disciplíne dominujú Američania,“ popísal, čo ho čaká, o umiestnení iba nejasné slovko. „Je to šanca skončiť veľmi dobre. A keď mi to zasa nevyjde, život pôjde ďalej. Dvadsaťosem rokov nie je pre vrhača žiadny vek.“
Haborákovi i jeho švagrom-dvojičkám, guliarovi Mikulušovi a kladivárovi Miloslavovi Konopkovcom, zlatému (Miki) a bronzovému (Milo) na majstrovstvách sveta do 23 rokov tiež vyšiel celý rok, až na ten „šľaktrafený“ Edmonton. Tréner roka Karel Šula (kouč Konopkovcov) odrazil zmienky o kanadskom fiasku príkrejšie: „Prečo sa obúvate akurát do nás, ktorí sme tam boli. Viacerí naši pretekári v porovnateľných podmienkach, aké mali naši účastníci šampionátu, sa tam vôbec nedostali.“ Nesporne, aj taká je pravda. Šula, stále slovenský halový rekordér (20,94 m z roku 1989), ale nepoprel: „V budúcej sezóne už Miki a Milo nebudú pretekármi do 23 rokov. Skutočne to chce ,dospelý‘ úspech. Platí to aj pre Milana, všetci sa z roka na rok zlepšujú. V tom je základ. Ak si obaja guliari posunú osobné rekordy na hranicu 21 metrov, potom o pol metra slabší výkon nebude znamenať vypadnutie v kvalifikácii.“
Rodinne založený Milan Haborák, ktorý má za manželku sestru bratov Konopkovcov Michaelu (Milan tak dobre varí, že by bol hriech odohnať ho od sporáka,“ smiala sa pani Haboráková), sympaticky naznačil ešte jeden úspech roku 2001. „Teraz v stredu som skončil prvý ročník štúdia etiky a telesnej výchovy na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Spolu s Igorom Kováčom.“ Spomenul nám, ako sa prekážkar na 110 metrov Kováč, bronzový medailista z majstrovstiev sveta 1997, túži dôstojne rozlúčiť s kariérou. „Ukazoval mi doráňané členky. Povedal mi ale, že by chcel štartovať v Mníchove. Prirodzene, časy okolo 13,60 sekundy ho nezaujímajú, hoci vylučuje, že sa ešte raz dostane do formy z deväťdesiateho siedmeho. Urobí ale všetko preto, aby sa rozlúčil s dobrým výsledkom. Momentálne sa cíti čosi ako zabudnutý,“ hovoril Haborák o spolužiakovi.
Milan sa nie náhodou rozhovoril o Igorovi. Možno podvedome, aj on cíti príklad jeho aténskeho bronzu.
PETER FUKATSCH
