Manželia Švankmajerovci v Jazdiarni Pražského hradu na vernisáži spoločnej výstavy. FOTO - ČTK
Manželia Švankmajerovci majú do 19. septembra spoločnú výstavu svojich výtvarných dielV Jazdiarni Pražského hradu je do 19. septembra otvorená veľká retrospektívna výstava Jana a Evy Švankmajerovcov, nazvaná Jedlo (práce z rokov 1958 - 2004). V propagačnom letáku je napísané, že tvorba manželov, hlásiacich sa k surrealizmu, je "bytostne prepojená", zdôrazňuje sa, že svoje práce občas podpisujú spoločne "Evašvankmajerjan". To oznámenie iste treba rešpektovať, lenže pravdu o tom, kto má na koho aký vplyv, vedia najlepšie a možno jedine autori sami.
Sedemdesiatnik Švankmajer sa preslávil ako filmový režisér, bábkar a scenárista. Najznámejšie sú jeho snímky z posledných desiatich rokov, kombinujúce animovanú tvorbu so živými hercami: Lekcia Faust (1994), Sprisahanci slasti (1996) alebo Okresaný kameň (2001). Veľký význam majú i staršie filmy, ako Otrantský zámok (1979), Niečo z Alenky (1987), Koniec stalinizmu v Čechách (1990).
Expozícia, členená do desiatich kabinetov však Švankmajera ukazuje ako umelca, ktorý si podmaňuje hádam všetky výtvarné techniky a materiály, a vyčleňovať ich "odborovo" nemá zmysel. Okrem filmov vytvára grafiky, objekty, konštrukcie, koláže, pracuje s predmetmi dennej potreby či s ich zvyškami, s hlinou alebo s drevom.
Filmy sa na výstave premietajú a zapadajú do celku, prelínajú sa so všetkým ostatným, môžete ich sústredene sledovať, ale treba čo i len podprahovo vnímať ich svojrázny zvuk. Od prvej chvíle sa ocitáte v inom svete so všetkým, môžete ich vstrebať hmatom, sluchom, očami, chýba hádam len vôňa. Nie je to svet, ktorý by fantasta Švankmajer umelo skonštruoval - skôr je to tak, že vytiahol na svetlo svoje nočné mory, svoje úzkosti, duševné choroby a posadlosti.
Na pozeranie sú tak napríklad exponáty vo vitrínach, navlas rovnakých, aké poznáme zo školy z prírodopisného kabinetu: vnútri ale nie je mačiak, skôr podivná bytosť s chlpatým opičím telom, na ktorom sedí lebka, ktorá kedysi patrila inému tvorovi. Kočiar z filmu Niečo z Alenky, akýsi čierny pohrebný voz, ťahá akoby kačice s hlavami z mačacích lebiek a riadi ho prízračný gašpar. V strede jednej sály stojí masturbačný stroj zo Sprisahancov slasti, o kus ďalej objekt Otroctva utilitarizmu.
Titul Jedlo sa dá vysvetľovať rôzne a mnohoznačne, jedna z možností je, že autor je fascinovaný aktom požierania a rozkladom. Jednak je "žranie" symbolické: menej obratný aktér dialógu je umlčaný (prehltnutý) obratnejším partnerom, silnejší ničia, a teda požierajú slabších, umlčujú ich, pohlcujú. Požieranie je ekvivalentom prejavu silného citu, lásky i nenávisti. S požieraním súvisí rozklad - Švankmajer sleduje "veci" nielen do prvého zániku, ale až do takmer úplného konca - skúma ich a používa, i keď už doslúžili a zahynuli, oživuje ich tým, že z nich konštruuje nové tvary, používa i piliny, perie, piesky, lebky, kosti, kašu. Je v tom všetkom nakoniec silná beznádej - čokoľvek môžeme spojiť s čímkoľvek, obludy sa množia, až nezostane nič než ony. V tom je medzi manželmi rozdiel: Eva Švankmajerová (1940) maľuje parodické pseudonaivné obrazy, ktoré sa miestami pohybujú na hranici gýča. Je v nich často "radosť zo života" - niečo, čo u jej manžela takmer nemôžeme nájsť.
Jeden z výrazných poznatkov z výstavy sa na prvý pohľad môže zdať banálny, ale v českom výtvarnom kontexte za posledných päťdesiat rokov je obdivuhodný: dielo ako celok drží pohromade, je tu jedna výrazná výtvarná cesta, nikde sa neobjavujú ústupky režimu, módnym štýlom, náznaky ponúkania.
Ako napísal kritik Tomáš Pozpiszyl: J. Š. je stále anarchista - a keď už pozorovateľa-diváka vábi, potom do blízkosti pozemnej míny. V jeho diele sa napĺňa téza, že u umelca nie je podstatné len to, čo vytvoril, ale i to, čomu sa v živote i tvorbe dokázal vyhnúť.
Autor: ADAM DRDA, Praha
