FOTO SME - RICHARD FILIPKO
Za socializmu sa robila zo žatvy veľká udalosť, televízia ukazovala politikov, ako znalecky skúmajú klasy a srdečne sa rozprávajú s hrdinami žatvy - kombajnistami. Tí celé leto presedeli v pekelnej horúčave presklenených búdok v kombajnoch sovietskej výroby a križovali republiku z jedného družstva na druhé, aby pokosili obrovské lány polí.
A dnes? Politici sa už k žatve nevyjadrujú, ale tá beží spoľahlivo aj bez nich a bez pozornosti médií. S kombajnami o generáciu modernejšími.
Muž sedí v obrovskom stroji, okná má pozatvárané, hoci tony železa rozpaľuje slnko. Pozrie sa na jeden z displejov. "Vonku je 34 stupňov," hovorí kombajnista Josef Svoboda. Vnútri má klimatizáciu nastavenú na 24. V tichej kabíne hrá rádio, nepočuť žiadne vibrácie od hrboľatého poľa.
V kabíne nemá žiadne páčky, ako v starých kombajnoch, ktorými sa ovládali kosiace lišty. Ovládanie je plne hydraulické, údaje nastavené v počítači, vedľa volantu malý joystick s tlačidlami.
Josef Svoboda kombajnom zberá úrodu na poli pri Šamoríne, hoci je z českého Agrodružstva Jevíšovice, neďaleko Znojma. "Na Slovensko jazdíme každý rok," hovorí.
Výmeny kombajnov medzi družstvami stále fungujú, dodnes jazdia v lete kolóny áut po cestách za pomalými kombajnami sťahujúcimi sa z jednej časti republiky na druhú.
Kombajn za deväť miliónov
České kombajny začnú na Slovensku, potom sa vrátia s posilou slovenských do Čiech. Obe družstvá si výhodne predĺžia sezónu. Vlastné kombajny by využili v júli iba na dva týždne na obilie, znovu potom až na konci leta na slnečnice a kukuricu. Vzájomnou výpomocou ich využijú po celé leto.
Jeden dobre vybavený kombajn stojí osem až deväť miliónov. U nás sa kupujú v poslednom čase málo, ale českí súkromní roľníci si ich pomerne často berú na lízing.
Josef Svoboda pozerá z trojmetrovej výšky kombajnu na kačicu, ktorá uteká pred kosiacou lištou. Neraz vraj takto utekali aj ľudia, najmä v kukurici. "Kedysi mal každý doma prasa a chcel nakradnúť z družstevného na kŕmenie. Keď sa žalo, tak sa mohlo stať, že nejakého zlodeja zasekli," hovorí Svoboda.
Dnes je najmä obilie na kratších stonkách, ťažko sa v ňom ukryť. Roľníci ho umelo šľachtia, aby bolo čo najnižšie, lebo tak je odolnejšie proti vetru a búrkam. A slamy je dosť, takže vysoké obilie dnes nikto nepotrebuje.
Komfort sa nedá porovnať
Josefa Svobodu v kombajne strieda jeho syn Radek. Sedačka si ho odváži a automaticky prestaví tvrdosť odpruženia sedadla, aby mal pri jazde čo najväčší komfort. "Dnes sa už žatva naozaj nedá porovnať s minulosťou, keď sme v kombajnoch sedeli na tvrdých gumách," hovorí Josef Svoboda.
"Šéf občas žartuje, že im dá menší plat, keď majú taký komfort," hovorí ich menovec Pavel Svoboda, ktorý jazdí na tatrovke a odváža obilie.
Dnešné kombajny sú aj niekoľkonásobne výkonnejšie. Pred rokmi za deň zožali okolo desať hektárov, dnes až štyridsať. "Kosiaca lišta mávala 3,7 metra, dnes máme na našom kombajne 7,3 metra a bývajú aj deväťmetrové," hovorí Svoboda.
Agronómovia drvia klasy dodnes
Za bývalého režimu bol okrem politika, ktorý v dlani pred kamerami mrvil zrno, ešte jeden dôležitý človek - agronóm.
A zostal ním aj dnes. Agronómovia s predsedami družstiev chodia na pole dodnes aj dvakrát denne a skúšajú obilie. Rozdrvia klas, obilie dajú do vlhkomera.
Za socializmu často družstvá začali so žatvou aj keď bolo obilie zelené, len aby boli prví v okrese, hovorí Jozef Svoboda. "V televízii ukazovali hrdinov, lebo už zožali. V skutočnosti nebolo zožaté skoro nič, lebo sa žalo len okolo ciest. Za lesom nechali, kým dozreje a dorobili to o týždeň. Redaktor ani tajomník strany na pole za les nešli, nevideli, že tam nie je zožaté."
Tatrovkár Pavel Svoboda tvrdí, že žatva je dnes napriek lepšej technike ešte väčšia drina. Na poli začínajú po východe slnka a končia za súmraku. Družstvá sú súkromné, vládne trhová ekonomika.
V tatrovke klimatizáciu nemá, hoci okná musí mať zavreté, lebo kombajn hrozne práši. Malý ventilátor pri volante pomáha len málo. "Keď chcem mať čisto, musím si zvyknúť na horúčavy," hovorí Pavel Svoboda.
Dožinky? Zabudnite
Kedysi bývala na dedine po žatve veľká oslava - dožinky. Dnes na ne nie je čas. "U nás na Morave sú dožinky len tak medzi pár ľuďmi. Večer, keď sa skončí, dáme si pivo. To je všetko," hovorí Josef Svoboda.
Upúšťa sa od nich aj na Slovensku. Pavel Výboch z družstva v Jurovej tvrdí, že posledných 7 - 8 rokov dožinky neboli, lebo mali priveľa problémov. Inokedy zas nemali čo oslavovať. "Napríklad roky 2000 a 2003 boli veľmi suché s nízkymi úrodami," hovorí Výboch. Na jeho družstve občas na jeseň robia niečo spoločné pri ukončení všetkých prác.
