vi a martýrovi utvoriť nemohli. Bádanie nás môže doviesť napríklad k prácam Kožíkovej a Vilhanovej, ktoré, žiaľ, zatiaľ opublikované neboli. České preklady vždy potešia a vždy nás dovedú späť k otázke, či zakrivenie nášho vesmíru môže naozaj tak uvzato kopírovať povodie Moravy a Vltavy.
A hľa - znezrady vyšla knižka, v ktorej Marián Andričík predkladá výsledky svojho vlastného prekladateľského pohrúženia sa do diela tohto velikána. Ihneď pri prvom listovaní však počiatočnú radosť strieda zármutok. Andričík tieto verše síce preložil, ale neprežil ich.
Blake vedel podržať ružu ako fakír aj ako dieťa zároveň. V jeho veršoch potom môžeme čítať ako v otvorenej dlani - rozlišovať, čo je čiara večného života, čo je rana po tŕni a čo je stigma. Prečo nám namiesto toho Andričík máva zvädnutou kyticou karafiátov? Báseň je ako matka nenarodených detí, náhradná dojka a pestúnka, ku ktorej sa človek môže utiekať ako sirota, len keď už v tom svete nemá za kým ísť. Báseň je až potom, keď všetky ostatné pokusy o dorozumenie zlyhali a v inšpirovanom človeku stále samovoľne dochádza k tajnej reči slov. To, čo predkladá Andričík v prvej časti svojho výberu, náhodilo zostavenom z viazaných veršovaných básní, sú v lepšom prípade cvičenia z anglického jazyka, miestami študentské a chvíľami zase kantorské. Potechu v takýchto počinoch môžu dnes nachádzať azda už len ružolíci bruselskí úradníci.
Kalendárium, edičná poznámka a doslov sú taktiež školometským výcucom, nosením sviece za bieleho dňa, ktoré Blake tak pranieroval. Blake písal básne, na ktoré možno vziať jed. Jeho verše si spievali anjeli. Nik z nás si nemôže dovoliť tvrdiť, že by mal celkom jasnú predstavu o tom, ako by taký anjelský spev mohol znieť. No ak prekladateľ po prvom tucte básní priam okupovaných anjelmi ich spev nezačuje (nevraviac, že by pritom mal aj niečo uvidieť), mal by sa radšej vrátiť z kratšej cesty na zem. (Nie že by s takým básnením na cudzí účet mal ísť rovno do pekla, kam Blake, mimochodom, posielal na skusy každého a kam vzal tiež svojho anjela.) Azda si to Andričík napokon uvedomil, alebo mu skôr lepšie sadli voľnejšie verše z Book of Thel, a tak kniha napokon je istým prínosom a nachádza aj svoj hlbší zmysel. Máme tu navyše preložený celý kardinálny text Svadby neba s peklom. A tak máme napokon po žiali zase aj dôvod pre radosť. Aj Blake vraví, že tak to má byť: "Človek bol stvorený len pre radosť a žiaľ. Ahneď ako dokonale poznáme to, bezpečne prechádzame týmto svetom. ... Niektorí rodia sa pre slasť večnú, niektorí pre noc nekonečnú."
Autor: JÁN LITVÁK
