Ako doma sa cítia turisti pred vstupom do Kráľovského národného divadla.
Pred vstupom do Kráľovského národného divadla je natiahnutý umelý trávnik, na ktorom sa nenútene rozkladajú rodiny s deťmi, kočíkmi a jedlom. Ako doma. Po skončení večerného predstavenia sa tým istým priestranstvom len ťažko predierate, práve sa tu koná rockový koncert. Národné je to, čím žije národ. A čo je národ? Priaznivci dominantnosti bielej rasy si už ani v tejto betónovej kaplnke nemôžu byť istí. Na predstavení Roya Williamsa Sing Yer Heart Out for the Lads sa téma rasizmu a detskej delikvencie mieša s pomaľovaným futbalovým národovectvom. Ak si kupujete lístok na poslednú chvíľu, stávate sa chtiac-nechtiac súčasťou scénografie - sedíte na tvrdých drevených stoličkách tradičného anglického pubu a ste priamo ohrozený bitkou miestnych gangov.
Ak má divadlo dobyť múrmi obohnané mestá našich citov, musí, žiaľ, použiť nejakú lesť. Režisérka s kontinentálnou skúsenosťou Katie Mitchellová konzultovala svoj najnovší projekt s generálom Sirom Michaelom Rosom, bývalým veliteľom UN síl v Bosne. Nie bez účinku. Iphigenia at Aulis prerozprávaná nedávno zosnulým dramatikom Donom Taylorom sa bude v jej réžii na veľkej Lytteltonovej scéne Kráľovského národného divadla hrať až do začiatku septembra. Podľa kritika Benedicta Nightingala z denníka The Times ide o jednu z najlepších produkcií, aké boli kedy v Národnom uvedené.
Aktualizovaný Euripides pôsobí ako komplementárny projekt k filmu Trója, je v ňom všetko, čo v hollywoodskom stvárnení chýba - sila archetypov i umelecké uchopenie paradoxov.
Scénografia Hildegarda Bechtlera zasadzuje príbeh do ošumelých štyridsiatych rokov. Chór žien v úzkych čiernych šatách s vyčesanými lokňami je ustavične stresovaný väzenským rytmom scénických predelov. Poctivé patriotické ženy, ktoré celú noc museli späť na papierových natáčkach, v zlomových momentoch vyťahujú silno červené rúže alebo sa pridržiavajú svojich maličkých čiernych kabeliek. Na povel sa podchvíľou roztancujú s neviditeľnými partnermi ich ruky sú vláčne vystreté, pripravené padnúť hocikomu do náručia. Len kde sú tí silní muži? Režisérka sa skutočne netrápila s dablermi, hrdina Achilles je chudučký a rovnako ako všetci ostatní bezmocný proti intrigám.
Katie Mitchellová neskutočne vecne nazíza do trápneho zákulisia dejín. Bájni hrdinovia zostali táboriť kdesi za oknom, cez ktoré prichádza na scénu len svetlo a po obetovaní Ifigénie aj toľko žiadaný vietor do plachiet bojovníkov. Diváci sú svedkami iba chaotických príprav na fiktívnu svadbu, nezmyselného prenášania batožiny, prezliekania, stíšených rozhovorov za kulisami. V rámci typickej ženskej poetiky máme na scéne aj večne kričiace dojča Oresta. Táto každodenná tragédia nemá v sebe pátos ani metafyziku. Mocenský pragmatizmus vodcu národa je v takomto kontexte absolútne logický, pochopiteľný a absolútne hrôzostrašný. Že obetovaná Ifigénia bola vzatá priamo z oltára medzi bohov? Krásne! Toto by sa vám politicky hodilo, však? Bez toho, aby nám to tvorcovia dali banálne na tanier, je zrejmé, že zradou zaskočená matka Klytaimnestra si na víťaza od Tróje so svojou pomstou počká.
Politické divadlo má v Británii svoju pevnú tradíciu. Angažovaný dokumentárny projekt The Tricycle Theatre so všetko prezrádzajúcim názvom Guantanamo - Honor Bound to Defend Freedom, ktorú podľa svedectiev väzňov napísali Victoria Brittain a Gillian Slovo sa práve prenáša z londýnskeho West Endu na druhú stranu Atlantiku.
Divácky úspešná je aj produkcia Robina Soansa Arabsko-izraelská kuchárka v maličkom divadle s veľkou reputáciou The Gate. Ide o dobrý príklad tzv. verbatim divadla - divadla napísaného na základe zberu autentických výpovedí. Účastníci mediálne najznámejšieho svetového konfliktu sa však pre zmenu nevraždia, naopak, spoločne varia a jedia. Ako inak, absolútne realisticky, aj s korením... Nová hra totiž vtipne zmiešala všeobecnú záľubu v kuchtení so záľubou v politizovaní.
ZUZANA ULIČIANSKA
FOTO - ARCHÍV AUTORKY
