Už dlhší čas sa v Nemecku pošepkávalo, že predseda nemeckých liberálov Guido Westerwelle je homosexuál. On sám tieto chýry nikdy nepotvrdil ani nedementoval. Na oslavu 50. narodenín predsedníčky CDU Angely Merkelovej začiatkom týždňa však prišiel spolu so svojím partnerom. Pre bulvárny a najčítanejší denník Bild to bola správa číslo jeden.

Skutočné tajomstvo to však nebolo. Kto bol naozaj zvedavý, mohol Westerwelleho stretnúť už v uplynulých rokoch na tradičných sprievodoch gayov a lesbičiek, napríklad v Kolíne nad Rynom.

Väčšina Nemcov Westerwelleho "outing" - teda osobné priznanie, berie na vedomie bez toho, aby v tom videla škandál. V Berlíne predsa už tri roky vládne za SPD otvorene homosexuálny primátor Klaus Wowereit a v Hamburgu získal kresťanskodemokratický politik Ole von Beust v posledných voľbách absolútnu väčšinu hlasov v mestskom parlamente napriek tomu, že sa takisto priznal k svojej "4-percentnosti".

Skutočnosť, že Nemci bez vzrušenia akceptujú inakosť niektorých svojich politikov, pritom úplne samozrejmá v Nemecku nie je. Ešte koncom 70. rokov vtedajší kancelár Helmut Schmidt odmietol zrušiť paragraf, ktorý homosexualitu čiastočne kriminalizoval. A pred 20 rokmi zbavili funkcie generála Bundeswehru Günthera Kiesslinga len preto, že ho - bezdôvodne - podozrievali z náklonnosti k mužom. Až koncom osemdesiatych rokov, keď vypukol AIDS, začal sa v Nemecku meniť postoj ku homosexuálom. Po nespočetných televíznych reláciách o postihnutých ľudia zrazu zistili, že sú vlastne úplne normálni priemerní občania. Mnohí sa mohli presvedčiť, že vžité predsudky neplatia.

Westerwellemu vraj spadol kameň zo srdca, keď videl hlavný titulok v Bilde, povedal jeden z jeho spolupracovníkov. Štyridsaťdvaročný politik má totiž veľké plány: po najbližších voľbách v roku 2006 by sa chcel stať ministrom zahraničných vecí v prípadnej koalícii CDU/CSU a FDP. Na takom vysokom poste by sa však už z protokolárnych dôvodov nemohol skrývať za formulku: osobný život je privátna vec, ktorou doteraz odbíjal zvedavých novinárov.