Jedna z veľkých hviezd na súčasnej scéne world music vystúpila včera na trenčianskom letiskuTri energické ženy s mikrofónmi, šesť skvelých muzikantov a strhujúce pesničky - to je fínska skupina Värttinä. Počas vyše dvadsaťročnej existencie sa vypracovala medzi absolútnu špičku scény world music. Po úspešnom koncerte na jar v Bratislave, na Slovensko prišla po druhýkrát a bola jedným z najväčších lákadiel festivalu Bažant Pohoda. Pri tejto príležitosti na otázky SME pár dní pred príchodom telefonicky odpovedal jeden z troch zakladajúcich členov Värttinä, skladateľ, aranžér, hráč na buzuki a saxofóny JANNE LAPPALAINEN, ktorý je zároveň neoficiálnym hovorcom skupiny.

Värttinä už na Slovensku raz hrala, je pravda, že sa vám tu veľmi páčilo?

Áno, máte skvelé publikum. Žiaľ, hneď po koncerte sme museli odcestovať, aby sme nenarušili plán jarného turné. Tentoraz sme sa rozhodli prísť na Slovensko o deň skôr, aby sme stihli aj niečo vidieť z mesta.

Väčšina členov skupiny študovala na Sibeliusovej akadémii v Helsinkách, kde je špeciálna katedra pre ľudovú hudbu. Do akej miery vám škola pomohla v tom, čo hráte dnes?

Keď robíte tento typ hudby, musíte veľa študovať históriu, staré texty a techniku hry na rôzne nástroje. Špeciálne vo Fínsku, kde máme bohatú minulosť, no tradícia odovzdávania skúseností medzi generáciami sa niekoľkokrát prerušila, keď našu krajinu okupovali Rusi a Švédi. Na škole bolo skvelé, že nás učitelia povzbudzovali v hľadaní vlastného štýlu.

Práve tým je vaša hudba zaujímavá: nekopírujete minulosť a používate aj exotické nástroje z celého sveta, nielen tradičné fínske. Zo začiatku to však bolo inak, kedy sa to zmenilo?

Na začiatku 90. rokov minulého storočia. Až keď dobre ovládate tradície, ste schopní vytvoriť niečo skutočne nové, osobné. Dnes hráme už len vlastné skladby a snažíme sa byť pritom otvorení rôznym vplyvom. Inak sa žiadna skupina nedokáže zlepšovať.

Existujete už od roku 1983 a dnes patríte medzi veľké hviezdy. Čo považujete za najzásadnejší míľnik vo vyše dvadsaťročnej existencii?

Veľmi dôležitý bol rok 1991. Vtedy sme sa rozhodli, že nebudeme už len 'hobby-band'. Niekoľko členov, ktorí chceli pokračovať v hraní tradičnej ľudovej hudby, odišlo. Nahradili ich muzikanti z rockovej a jazzovej scény, čo výrazne zmenilo náš štýl.

Mnohí súčasní hudobníci na scéne world music využívajú elektrické nástroje, vy hráte stále akusticky. Nikdy vás to nelákalo?

Nemáme pocit, že je to nevyhnutné. Dôležitejšie je, čo hráte, než na čom to hráte. Ak sa nám však niekedy budú hodiť samplery, určite si vyskúšame prácu s nimi.

Na jeseň budúceho roka bude mať v Londýne premiéru veľmi očakávaný muzikál Pán prsteňov, na ktorom sa podieľate. Aká je vaša úloha?

Robíme aranžmány a komponujeme hudbu. Časť robíme sami, časť vzniká v spolupráci so skladateľom A. R. Rahmanom. Celý máj sme strávili v Anglicku na skúškach.

Hráte už niečo z tohto materiálu aj na koncertoch?

Nie. Naživo hrávame najmä skladby z posledných dvoch štúdiových nahrávok Iki a Ilmatar, plus niekoľko starších hitov. Keď máte za sebou desať albumov, vždy je z čoho vyberať.

Uvažujete o vydaní hudby k muzikálu na samostatnom albume?

Na CD by mala vyjsť kompletná hudba, ako soundtrack. Je však možné, že veci, ktoré urobíme sami, budú na našom novom albume.