LAJOS GRENDEL (1948), spisovateľ, esejista a publicista, patrí k najznámejším predstaviteľom maďarskej literatúry na Slovensku. Aj preto sú témami rozhovoru najmä otázky spolužitia maďarského a slovenského etnika, dopady historických krívd na naše vzťahy a hľadanie východísk z tohto stavu.

Na severe Slováci, na západe Slovinci, Rakúšania a Česi, na juhu Chorváti, Srbi a Rumuni, na východe Ukrajinci - necítite sa tu niekedy ako osamotení? Nemáte sa ani s kým vo vlastnej reči porozprávať.

"Áno, to je stará trauma Maďarov, že napriek tomu, že prijali kresťanstvo na konci 10. storočia, že patria do Európy, jazykom sú v tomto kontexte medzi Slovanmi, Germánmi a latinskými národmi úplne osamotení. Z toho Maďari mali a aj v súčasnosti majú isté komplexy. Komplexy z toho, že sú Európania, ale maďarským jazykom sa od ostatných európskych národov úplne odlišujú. Samozrejme, sú tu Fíni aj Estónci, ale tí sú ďaleko. Tento komplex mal na jednej strane veľmi negatívne následky..."

Má to dopad na mentalitu Maďarov? Necítite sa niekedy aj ohrození?

"Ale áno, ohrozenie existencie národa od konca 18. storočia Maďari vždy pociťovali. Keď Jozef II. chcel zaviesť v habsburskej monarchii nemčinu ako úradný jazyk, až vtedy sa Maďari spamätali a začali vyvíjať protitlak, čo neskôr vyústilo v 19. storočí a v roku 1848 do konfliktu s ostatnými národmi a národnosťami v starom Uhorsku. 19. storočie v maďarských dejinách hovorí o hľadaní miesta moderného maďarského národa v Európe. To bol veľmi protirečivý proces, kde na jednej strane bojovali za svoju národnú samostatnosť a na druhej strane si nevšimli, že v starom Uhorsku Maďari tvorili asi 50 percent obyvateľstva. Tieto traumy sa veľmi ťažko riešili a veľmi ťažko sa prekonávajú aj v súčasnosti."

Môžeme sa vrátiť k roku 1848, o ktorom aj vy hovoríte ako o neuralgickom bode, o roku, kedy sa prvýkrát v dejinách proti sebe postavil maďarský a slovenský národ. V maďarskej a slovenskej spoločnosti nedochádza k podobnému vysvetleniu či hodnoteniu týchto udalostí, pričom sa kladie otázka, kto mal vtedy pravdu. Nie je konštruktívnejšia otázka - kto urobil chybu? Lebo chybili obe strany a to by mohla byť cesta k dohode.

"Ja si to tiež myslím, dokonca aj to, že obe strany majú pravdu. Veľký zlom vo vzťahu Slovákov a Maďarov vidím vo východiskovom bode tých čias - maďarskí liberáli mali za vzor vtedajšiu Veľkú Britániu a podľa jej vzoru chceli prestavať moderné Uhorsko. Zabudli však na to, že vtedajšie Uhorsko je viacnárodný štát , v ktorom jestvujú aj národnostné požiadavky Slovákov a iných národov, Srbov, Chorvátov. Neboli schopní si uvedomiť si, že ak sami vychádzajú z národno-liberálneho princípu, tak je proti liberálnym zásadám vytvárať rýdzo maďarský štát z takéhoto Uhorska."

Historické traumy maďarského a slovenského národa veľmi ovplyvňujú aj súčasné slovensko-maďarské vzťahy. Slováci poznajú iks príkladov z minulosti, ktoré môžu vyčítať Maďarom, to platí aj naopak. Nechcem sa vracať až do 8. či 6. storočia, kto tu bol skôr, lebo to by bol nekonečný príbeh obojstrannej argumentácie. Kde vidíte východisko z tejto situácie?

"Východisko by som videl v tom, keby sa na tieto problémy, ktoré sú predovšetkým problémami našich dejín, v aktuálnej politike zabudlo, aby sa neideologizovali, aby sme si uvedomili, že otázka, kto tu bol skôr, je pre historikov. Žijeme spolu tisíc rokov, dokonca tisíc rokov sme žili v jednom štáte, sme geneticky úplne pomiešaní. Mali by sme si uvedomiť, že napriek týmto všetkým historickým peripetiám sme malé národy v strednej Európe, ktoré majú oveľa viac spoločných záujmov, ako si to niekedy uvedomujeme. Máme v súčasnosti spoločné ciele, predovšetkým stať sa právoplatnými členmi EÚ, čo je strategicky na prvom mieste v slovenskej aj maďarskej politike. Vychádzajme z toho, čo je rovnako dôležité aj pre Slovákov aj pre Maďarov do budúcnosti."

Ako by sa to dalo realizovať v praxi?

"Veľmi dôležitú a nenahraditeľnú funkciu alebo misiu má národná inteligencia - na to, aby sa slovensko-maďarské vzťahy dostali konečne do normálneho koryta, je veľmi potrebná kritická národná sebareflexia. Myslím si, že nepísanou úlohou inteligencie je vyvrátiť národné mýty, ale tie vlastné. Nie aby Maďari vyvracali slovenské národné mýty, ale aby vyvracali svoje, maďarské, ktoré sa stali prekážkou pri budovaní normálnych vzťahov medzi nami. Aj keď je táto kritická sebareflexia veľmi nepríjemná pre jej autora, je nutná. Takúto funkciu aj v minulosti plnila časť slovenskej aj maďarskej inteligencie - spomeniem napríklad Milana Hodžu, ktorý keď písal knihu o stredoeurópskej konfederácii, mal cit pre takúto národnú sebareflexiu. Podobne ako jeho rovesník na maďarskej strane István Bibó, ktorý bol jedným z najtvrdších kritikov maďarských národných mýtov."

To absolútne sedí, tiež si však uvedomujem, že žijeme v istých reáliách a časť slovenskej inteligencie uprednostnila pred národnou sebareflexiou pocit, že konečne vzniká samostatný štát a treba ho nejakým spôsobom chrániť - a tu sa potreba kritickej sebareflexie až tak veľmi nehodí. Maďarské etnikum sa dostalo do inej situácie aj vzhľadom na to, kto v začiatkoch tejto štátnosti na Slovensku vládol a akým spôsobom ho ohrozoval alebo obmedzoval. To tiež asi nie je najvhodnejšia situácia na kritickú sebareflexiu. Je to zrejme komplikovanejšie, ako si tu my dvaja teraz hovoríme.

"Áno, iste. Na druhej strane si však myslím, že ak chce byť intelektuál autentický, tak sa nemôže vyhnúť kritickej sebareflexii. Preto mám veľmi veľké výhrady voči tomu, aby intelektuáli išli do politiky, lebo politika už zaväzuje. Úplne chápem a nevyčítam, že sa istí intelektuáli, ktorí sa dostali do politiky, správajú stranícky. Keď išli do politiky, museli si uvedomovať aj to, že budú mať zviazané ruky straníckou taktikou, stratégiou, preferenciami, percentami. Je trošku nepohodlné vŕtať do všetkého z nejakého kvázisamostatného postavenia, ale na druhej strane je to veľmi potrebné."

Slováci veľmi dobre poznajú, čo je to byť menším - napokon takmer celé svoje dejiny boli v takom postavení. Dnes sa mi zdá, ako slovenský trpaslík zabudol, že bol trpaslíkom a teraz, keď vidí ešte menšieho trpaslíka - bez urážky - uverí svojej veľkosti. Takisto aj maďarská menšina vie, čo je to byť menším v tomto priestore, ale akoby toto poznanie neposúvalo myslenie ľudí pozitívnym smerom, k empatii voči menšiemu, inému, odlišnému. Čím si to vysvetľujete?

"Možno je to v ľudskej povahe, ale teraz mi napadla jedna analógia. V 19. storočí Maďari boli menšinou voči Nemcom v habsburskej monarchii, čiže veľmi dobre vedeli, čo je to polovičná národná samostatnosť, lebo Uhorsko malo isté privilégiá v rámci monarchie. Ale už na to zabudli, že Slováci a Rumuni a Srbi sa cítia ako menšina vo vzťahu k Maďarom. Človek by asi, keď už prežil pocit byť menšinou, očakával istú empatiu voči tým, ktorí sa cítia byť menšinami k nemu. Táto empatia nejako nefunguje."

Nechcem to privolávať, ale má sa stať niečo dramatické, ako napríklad v Spojených štátoch, aby ľudia začali lepšie vnímať iných?

"Možno áno. Pamätám sa na to, ako v roku 1968, keď do Československa prišli vojská Varšavskej zmluvy a medzi nimi aj vojská maďarskej armády, tak aspoň 90 percent Maďarov žijúcich na Slovensku bolo proti okupácii a prejavilo veľmi silnú lojalitu voči vtedajšiemu dubčekovskému straníckemu vedeniu a reformnému socializmu. Pamätám si článok, asi to bolo vo Večerníku, v ktorom sa tvrdilo, že maďarská iredenta už nejestvuje. V takej dramatickej situácii si možno uvedomujeme, kam patríme. Ale tiež by som sa nechcel dostať do takéhoto položenia."

Spomínali sme isté východisko slovensko-maďarských vzťahov. Maďari majú svoj štát, aj my máme svoj štát, oba štáty sú mimo hlavného svetového diania, ani Európa už nie je dominantnou mocnosťou. Podľa vás Slováci v Maďarsku a Maďari na Slovensku by mali byť spojencami, pretože obaja žiadajú alebo očakávajú od väčšinového národa to isté - právo na materinský jazyk, rovnoprávne postavenie s väčšinovým jazykom. Nemalo by to byť významné poznanie aj pre maďarskú aj slovenskú vládu?

"Aj, aj. U nás je tento problém možno viac aktualizovaný ako v Maďarsku - azda aj preto, že slovenská menšina v Maďarsku nie je taká početná ako maďarská menšina na Slovensku a nemá vybudovaný taká široký inštitucionálny systém ako Maďari na Slovensku, počnúc politickými stranami až po kultúrne inštitúcie ako divadlá, vydavateľstvá. Podstata alebo princíp by však mal byť rovnaký. Myslím si, že tu aj maďarská strana by mohla byť ústretovejšia. Aby som bol konkrétnejší - prečo by nemohla nejaká maďarská politická strana mať pri voľbách slovenského alebo chorvátskeho kandidáta na zvoliteľnom mieste, aby sa dostal do parlamentu? Prečo by takýmto gestom nemohla politická strana ukázať, že národnostná menšina môže jej prostredníctvom artikulovať svoje menšinové problémy? Viac ako polmiliónová menšina na Slovensku je schopná dostať svoju národnostnú politickú stranu do parlamentu, v Maďarsku to nie je možné, preto by bolo potrebné, aby sa aspoň liberálne orientované strany zamýšľali, ako tento problém riešiť."

Iný problém je na Slovensku - jestvovalo tu KDH, okrem neho aj MKDH a istý čas dokonca aj SKDH. Prečo by nemohlo byť jedna strana na Slovensku, ktorá by zastupovala slovenských aj maďarských kresťanských demokratov? Uvažovalo sa o tom niekedy v maďarskej pospolitosti? Národné je viac ako kresťanské?

"To je dosť zložitá otázka - národný a národnostný aspekt v strednej Európe je ešte stále silný aj relevantný, oveľa silnejší ako v západnej Európe. Možno preto, že táto časť strednej Európy bola v 19. a 20. storočí v národnom vývoji oveľa viac frustrovaná ako západné národy. Pokiaľ tieto frustrácie neprekonáme, nebude možné u nás na 100 percent uplatňovať západoeurópsky model. Dúfam, že v tomto storočí máme šancu na prekonanie spomínaných frustrácií."

Možno sa to podarí, veď sme len na začiatku 21. storočia, takže času je dosť. Napokon, kedy bola slovenská spoločnosť v predchádzajúcom storočí skutočne slobodná? Slobodná, aj demokratická, aj z národného hľadiska? Ostatné krajiny sú pred Slovenskom v tomto sebauvedomovacom procese oveľa ďalej, skutočne slobodní a samostatní sme len veľmi krátko.

"To je vlastne otázka samostatného Slovenska, na čo mám trošku iný názor ako moji slovenskí liberálni priatelia. Je úplne prirodzené, že moderný národ sa chce konštituovať ako štát. Problém môže byť v tom, aký štát to bude. Potrebu štátnej samostatnosti veľa Slovákov pociťovalo ako veľmi dôležitú a bol to celkom prirodzený, normálny historický proces, čím prešla väčšina národov v Európe."

Slovenská otázka v 20. storočí sa dosť vyvíjala a menila - dnes znie, či môže byť samostatné Slovensko aj demokratické a tolerantné a nechcem už ani hovoriť, či aj liberálne. Vo svojich textoch spomínate maďarskú odpoveď na postavenie maďarskej menšiny v Československu za osemdesiat rokov od Trianonu - bola aj iredentistická, aj občianska demokratická, aj komunistická. Ako vyzerá odpoveď na maďarskú otázku v samostatnom Slovensku?

"Neviem si predstaviť, ako to možno abstrahovať od spoločnej Európy. Spoločná Európa bude občianskou a demokratickou, aspoň dúfam. Občianskodemokratická odpoveď je skutočne najvyhovujúcejšia aj pre maďarskú menšinu na Slovensku - s tým, aby sa neopakovali chyby z prvej československej republiky, ktoré vtedy postihli maďarskú menšinu na Slovensku. Aj vzorný demokratický medzivojnový štát bol v národnostnej otázke oveľa menej tolerantný."

Situácia Maďara v Maďarsku a v okolitých krajinách je dosť odlišná, pretože v Maďarsku nemusia riešiť také otázky ako napríklad národnostný tlak, problémy s menšinovým jazykom, školstvom, kultúrou. Prejavuje sa to aj v globálnejšom pohľade Maďara na Slovensku a Maďara v Budapešti?

"Nie. Sú tu samozrejme isté odlišnosti, ale je oveľa viac toho, čo spája Maďarov na Slovensku s Maďarmi v Maďarsku - už aj z toho dôvodu, že do roku 1918-19 vlastne boli súčasťou kompaktného etnického celku. A maďarské kultúrne dedičstvo a tradície sú veľmi silné putá. Na druhej strane už v roku 1938 po viedenskej arbitráži, keď na južné Slovensko prišli horthyovské vojská, sa prejavili isté rozdiely. Maďari na Slovensku veľmi ťažko znášali po dvoch desaťročiach demokracie poloautokratický režim Maďarska. Tí Maďari, ktorí vtedy prišli na južné Slovensko, väčšinu Maďarov na Slovensku považovali za akýchsi "čechúňov", ktorí sa, aj keď neodnárodnili, tak akosi odcudzili od maďarského národa. A naopak, tunajší Maďari sa pozerali na svojich bratov ako na ľudí, ktorí akosi zmeškali vlak dejín - koexistencia na južnom Slovensku počas druhej svetovej vojny medzi slovenskými Maďarmi a Maďarmi z Maďarska nebola bez konfliktov."

Paradoxná - v porovnaní s rokom 1938 - bola situácia za Mečiara na Slovensku a v Maďarsku v roku 1997. Maďarsko bolo prijaté do NATO, Slovensko izolované, Maďarsko začalo rokovať o vstupe do EÚ, so Slovenskom sa nikto nebavil. Ako to vplývalo na maďarskú menšinu na Slovensku? Akoby ste boli mimo hlavného historického prúdu.

"Presne tak. Drvivá väčšina maďarskej menšiny bola už aj v roku 1997 orientovaná prozápadne. Nie preto, že Maďarsko sa dostalo do NATO a začali sa rokovania s EÚ, ani preto, že by išlo o nejaký vzdor voči Mečiarovej vláde, ale bol to úplne racionálny dôsledok prevratu v 89. roku, aby sme sa dostali do západoeurópskych alebo transatlantických štruktúr."

Napokon, to isté chcelo aj veľa Slovákov. Očakávaným vstupom Maďarska aj Slovenska do EÚ začne byť otázka hraníc dosť sekundárna. Čo to bude znamenať pre vás?

"Myslím, že to nebude nejaký veľký zlom, lebo slovensko-maďarské hranice sú už také priechodné už dnes. Často cestujem do Maďarska a prekročiť hranice je už teraz viacmenej formálne. Nejakú veľkú zmenu to pre Maďarov na Slovensku nebude znamenať."

A pre Slovákov? Nemálo politikov postavilo svoju kariéru na ochrane slovenského národa, južných hraníc, Žitného ostrova, Gabčíkova - a zrazu hranice v pôvodnom zmysle slova nebudú. Akoby ten boj stratil zmysel.

"Dúfam, že sa stane iba to, že národné vedomie ľudí sa dostane do správneho koryta. Iste sa nestane, že v zjednotenej Európe Maďari pomaďarčia Slovensko, ale možno sa vytvorí možnosť užšej spolupráce v kultúre, vzdelávaní, poskytne sa viac možností na vzájomné kontakty ako doteraz. Možno Slovák ovplyvnený ideológiou SNS nebude cestovať do Budapešti ako do hlavného mesta štátu, ktorý nás chce pohltiť, ale ako do významného kultúrneho centra strednej Európy."

Veľa sa v minulosti hovorilo o slovensko-českom vyrovnaní - spoločný štát zanikol, aj to bola jedna z foriem. Základná zmluva s Maďarskom hovorí o slovensko-maďarskom vyrovnaní. Ako si predstavujete jeho praktickú formu?

"Skutočné slovensko-maďarské vyrovnanie nás ešte len čaká. Medzištátnou zmluvou boli položené základné politické kamene, ale duchovné a duševné vyrovnanie sa ešte stále nestalo."

Čo to znamená prakticky?

"Zbaviť sa národných predsudkov a strachu. Duševné vyrovnanie príde, keď si Maďar na Slovensku nebude myslieť, že je druhoradým občanom SR a Slovák nebude mať strach z maďarskej iredenty."

Keď bude v Komárne maďarská univerzita?

"Možno sa na mňa budú hnevať, ale toto je úplne druhoradá otázka, lebo študent maďarskej národnosti na Slovensku môže ísť študovať na hociktorú maďarskú univerzitu, či už do Budapešti, Pécsu. To je skôr otázka prestíže. Keby vznikla maďarská univerzita v Komárne, ani ja by som nemal nič proti tomu, ale univerzita pre mňa znamená predovšetkým to, že človek na nej získa u vysoko kvalifikovaných ľudí veľmi slušné vzdelanie a vedomosti. A keď študent maďarskej národnosti zo Slovenska tie vedomosti môže získavať v Budapešti, nech ide študovať tam, a nie na nejakú univerzitu, ktorá možno takú vysokú úroveň nemá."

Pred niekoľkými rokmi bolo na Slovensku veľké napätie okolo pamätníkov-turulov na pamiatku príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Denník SME možno ako jediný na Slovensku sa snažil nepodliehať týmto xenofóbnym náladám - uvedomovali sme si, že hoci ani my nemusíme byť nadšení týmto projektom, ak podľahneme dominantnej nálade, kto už bude apelovať na zdravý rozum. Asi aj preto, že sme veľmi dobre vedeli, čo je to byť menším a slabším na mečiarovskom Slovensku. Ale spomínam si, ako som o tom hovoril s Bélom Bugárom v parlamente a ako príklad som použil, že by Slováci chceli napríklad pri Balatone sochu Pribinu. A Béla Bugár mi povedal - to by sme vám nikdy nedovolili. Iným príkladom je súsošie Konštantína a Metoda v Komárne. Prečo by toto súsošie nemohlo byť na nejakom čestnom mieste? Petöfi má sochu v petržalskom sade Janka Kráľa a dvaja vierozvestcovia nemôžu byť tam, kde si to želajú slovenskí obyvatelia Komárna?Aj Slováci aj Maďari na Slovensku vedia, čo je to byť menším - ale ak majú možnosť ukázať ešte menším svoju silu namiesto pochopenia, nikdy nezaváhajú. Prečo?

"Problém je v tom, že tieto národné symboly miestami fetišizujeme. Ani mne sa to nepáči. Samozrejme, prečo by nemohla byť Pribinova socha pri Balatone? Nič by som proti tomu nemal."

V takýchto chvíľach akoby slabo zaznievali maďarské hlasy, od ktorých my vyžadujeme to isté, čo oni od nás ako od väčšinového národa. Slabé sú tie hlasy, ktoré sú iné ako väčšinový netolerantný hlas jedného alebo druhého etnika. Z maďarskej strany nezaznievajú hlasy odmietajúce tento xenofóbny nacionalizmus.

"Mohol by som dodať - prečo by nemohla byť napríklad Hviezdoslavova ulica v Miškovci a Petöfiho v Banskej Štiavnici? Tam študovali. To by bolo normálne. Lenže ak sa dostaneme k otázke národných symbolov, tak sa správame ako národní romantici z 19. storočia. To je iracionálne. Možno si Slováci myslia, že Petöfiho ulica je prejavom maďarského iredentizmu a Maďari zas, že Hviezdoslavova v Miškovci panslavizmu. Ale to sú skutočne smiešne anachronické, veľmi silné, až pudové kŕče."

Asi je naozaj to úloha pre 21. storočie, aby sme sa zbavili týchto kŕčov. Viem si predstaviť, že bohaté prosperujúce krajiny majú viac zmyslu pre takéto jemnôstky a ľahšie sa v nich hovorí o veľkorysosti. Cítite nejaký rozdiel medzi postavením maďarskej menšiny na Slovensku a v bývalom Česko-Slovensku?

"Nie."

Rozdelením Česko-Slovenska sa nič nezmenilo?

"Nie. V podstate nič. Prvé roky vládnej koalície HZDS-SNS-ZRS spravili trochu dusno, ale v podstate sa postavenie Maďarov na Slovensku nezhoršilo. Nevidím žiadnu zásadnú zmenu."

Často sa pripomína, že Česko-Slovensko vzniklo aj ako ochrana Slovákov pred Maďarmi a Čechov pred Nemcami a rozdelením sa postavenie oboch krajín zoslabilo. Môže to byť sčasti pravda, hoci v demokratických pomeroch to asi nie je rozhodujúce.

"Nemyslím si, že postavenie Slovenska voči Maďarsku by bolo slabšie ako v bývalom Česko-Slovensku. O tom by sa mohlo hovoriť, keby v Maďarsku bola pri vláde nejaká ultranacionalistická strana, ale takéto vlády západná Európa neprijíma. Je to skôr neoprávnený strach. Naviac za posledných pár rokov, odkedy padla Mečiarova vláda, sú vzťahy medzi Maďarskom a Slovenskom normálne a dobré. A to sa odzrkadľuje aj medzi obyvateľmi v mestách a dedinách na južnom Slovensku. Atmosféra spolužitia v nich je oveľa lepšia ako za Mečiarovej vlády."

Cítite teda rozdiel v medzi Mečiarovou a Dzurindovou vládou?

"Áno, je dosť značný. Psychicky sme uvoľnenejší, nie sme takí hysterizovaní. Najhoršie v slovensko-maďarských vzťahoch do roku 1998 bolo, že namiesto historického uvažovania o týchto vzťahoch prevládalo hysterické uvažovanie. To zmizlo, chvalabohu, a to je veľký prínos súčasnej vlády, ku ktorej mám inak veľa výhrad."

Jedným z dôsledkov predchádzajúceho spôsobu vládnutia bol aj vznik jednej maďarskej strany, kde sa kresťanskí demokrati spojili s liberálmi a Spolužitím. Nie je takáto strana nepresným odrazom maďarskej pospolitosti?

"Zjednotenie sa stalo tak - s týmto asi nebude súhlasiť Béla Bugár - že veľmi veľa základných princípov maďarských liberálov, teda bývalej MOS, prevzala SMK. A ak sa zdá, že MOS sa v tejto koalícii akoby stratila, je to preto, že maďarskí kresťanskí demokrati si osvojili možno dve tretiny programu MOS."

Často som hovoril aj s Bélom Bugárom, že maďarskí politici sa ozývajú hlavne pri problémoch, ktoré sa dotýkajú maďarskej menšiny. Pritom často ide o celoslovenské problémy, napríklad školstvo, kultúru, verejnú správu, ale oni akoby mali v sebe nejakú brzdu používať celoslovenskú argumentáciu. Potom vo verejnosti vzniká dojem, akoby sa zaujímali len o problémy maďarskej národnosti a nie o problémy Slovenska, čo je veľmi ľahko zneužiteľné. Napokon R. Fico to robí rád. Nepovažujete to za chybu?

"Ak mám nejaké kritické výhrady voči politike SMK - lebo som ju volil a aj budem voliť - tak práve v tomto. SMK sa musí vyprofilovať ako strana, ktorá sa zaujíma o problémy maďarskej menšiny, ale svoje konzervatívno-liberálne princípy by mala vyjadriť aj v ostatných otázkach, ktoré sa neviažu len na problémy maďarskej menšiny. Mala by si vytvoriť taký profil, aby aj Slovák z Liptovského Mikuláša alebo Humenného sa díval na SMK ako na jednu zo slovenských politických strán a nie ako na stranu, ktorá sa viaže iba na problémy maďarskej menšiny."

Je faktom, že SMK je spoľahlivým partnerom, reformnou stranou, ktorá podporuje všetky dôležité celoslovenské riešenia, a vo vážnych situáciách sa správa zodpovedne - neporovnateľne napríklad s SDĽ a SOP. Ale pritom akoby sa jej politici obávali, že ak sa budú prezentovať aj v slovenských problémoch, budú strácať podporu v maďarskej menšine.

"Politici SMK by mali presvedčiť Slovákov o tom, že síce sme Stranou maďarskej koalície a volia nás hlavne Maďari na južnom Slovensku, ale sme jedna z politických strán SR a obhajujeme aj záujmy tých konzervatívno-liberálne orientovaných slovenských voličov. Tu má táto strana deficit."

V knižke Moja vlasť, Absurdistan, odmietate často prezentovaný názor o bývalých režimoch, akoby za všetko, čo sa tu stalo, mohli iba cudzie mocnosti a tvrdíte, že tieto režimy iba vypustili démonov z nás. Dnes sa veľa ľudí díva na bývalý režim nečakane pozitívne, akoby november 1989 bol omylom. Ako si to vysvetľujete?

"Asi sme urobili chybu hneď na začiatku v rokoch 1990-91, že sme nepripravili našich občanov na to, že transformácia spoločnosti bude veľmi dlhý a nepríjemný proces, že prebudovať komunistický režim a plánované hospodárstvo na občianskodemokratickú spoločnosť a trhové hospodárstvo nepôjde z jedného dňa na druhý. Neboli sme schopní povedať našim voličom to, že prídu ťažké roky, a že nemožno očakávať žiadne zázraky, práve naopak."

Dalo sa to vtedy povedať?

"Muselo sa to povedať."Viete, čo všetko ľudia očakávali - viac slobody, fungujúcejší systém a lepší život, nie ťažší - a kto to v tej situácii vedel a mal povedať?

"Veľká väčšina z nás, ktorí sme v prvých rokoch boli v politike, vedela, že to bude práve naopak, ale nemali sme odvahu povedať, že bude oveľa horšie v životnej úrovni, zamestnanosti, sociálnych istotách. To bolo ťažké povedať, možno by sme nevyhrali voľby v 90. roku. Bolo chybou, že sme to jasne na rovinu nepovedali."

Isteže sú situácie, kedy to možno povedať, ako to povedal Churchill cez druhú svetovú vojnu, lebo ľudia si uvedomujú vážnosť situácie, po útoku na dvojičky môže povedať G. Bush, že boj s terorizmom bude dlhý, ťažký a dlhý. Nie som si istý, či si ľudia uvedomovali vážnosť situácie v 89. alebo 90. roku, zrejme tu skôr vládla eufória. Tieto slová mohli čakať po mečiarovskom období, ale nie som si istý, či im to niekto povedal, a ak aj povedal, či urobil toľko, aby malo zmysel to vydržať. Súčasná vládna koalícia nielenže nepovedala, že to bude ťažké, ale ani všetko neurobila pre to, aby ľudia to ťažké obdobie ľahšie znášali.

"Súhlasím, už ani nehovoriac o predvolebných sľuboch. Sklamanie z činnosti súčasnej vlády možno zdvojnásobujú prázne sľuby, ktoré odzneli pred voľbami v 98. roku, a o ktorých asi aj naši politici vedeli, že sú nesplniteľné."

Osobne som dvojnásobný plat od premiéra neočakával. Napokon, skôr by som ho mal čakať od svojho šéfa, ale viac ma mrzí napríklad Devínbanka - používam ju ako príklad za všetky ostatné neduhy. Dvojnásobné platy asi nemôžu byť - ale tým konfliktom a devínbankám sa dalo vyhnúť. Čo tejto vláde vyčítate vy, maďarská menšina?

"Nekorektnosť v prípadoch, keď vláda nedodržiava vládny program a koná proti nemu. Vládny program by mal zaväzovať všetky koaličné strany a politikov. Tohto sľubu sa musíme držať aspoň štyri roky. Keby nejaký nezávislý expert zo západu nezaujato analyzoval náš vládny program a to, čo sa podarilo zrealizovať, jeho bilancia by bola veľmi zlá. Možno si ani naši stranícki a vládni politici v 98. roku celkom neuvedomili, akým problémom môže byť takáto široká koalícia pri plnení vládneho programu."

Otázne je, či mohlo vzniknúť niečo iné. Vo štvrtok som bol na konferencii Quo vadis, Slovensko? a práve francúzsky politológ J. Rupnik povedal, že aj tá blbá nálada, v akej sa nachádzame, sa dá prežiť, napokon, prežili ju aj Česi. Ako človek zvonka nám pripomenul niekoľko dôležitých vecí, ktoré sa stali a ktoré si neuvedomujeme, ak zabúdame na východiskový stav Slovenska v roku 1998 - koalícia sa nerozpadla, je tu právny štát, ekonomické výsledky sú pozitívne hodnotené v zahraničí, nie je problémom maďarská otázka, Slovensko dobehlo v integračnom procese susedov, je na dobrej ceste do NATO, čo by v roku 1997 nikto neočakával. Súhlasím s vami, že pohľad zvnútra nie je optimistický, každý deň máme na to dosť dôvodov. Ale pravdu má aj Rupnik aj vy a možno aj my v denníku.

"V zahraničnej politike bola táto vládna koalícia veľmi úspešná, to sa nedá poprieť. Len sa obávam, že je to stále veľmi krehké, že o rok budú voľby a či to všetko, čo sme v zahraničnej politike dosiahli, po nich nestratíme."

Byť spisovateľom na Slovensku po roku 1989 nie je veľmi jednoduché - aké je to byť maďarským spisovateľom na Slovensku?

"Nie je to o nič horšie ako byť slovenským. My spisovatelia napriek tomu, že honoráre sú mizerné, nedá sa postaviť existencia na spisovateľskej práci, sme po novembri 1989 vyhrali. Vyhrali sme, lebo nie je cenzúra. Na to by sme nemali zabudnúť, na tvorivú slobodu. Honoráre sú síce malé, ale ani platy lekárov a inžinierov nie sú väčšie. Byť spisovateľom je teraz oveľa lepšie ako pred 89. rokom. Máme veľa vydavateľstiev, nemáme problémy s publikovaním svojich textov a to je dôležité."

Slovenskí spisovatelia si sťažujú napríklad na malý trh. Ten váš je iba slovenský, alebo aj maďarský?

"Trh je malý. Môj je aj v Maďarsku, moje knihy vychádzajú v Kalligrame a distribuujú sa aj v Maďarsku, dajú sa kúpiť v Budapešti, v Debrecíne."

Považujete sa za súčasť slovenskej alebo maďarskej literatúry?

"Aj, aj. V Maďarsku ako súčasť maďarskej a na Slovensku ako súčasť slovenskej literatúry. A som na to veľmi pyšný. Samozrejme, považujem sa za maďarského spisovateľa, lebo píšem po maďarsky a zastávam názor, že literárne dielo patrí predovšetkým do tej národnej literatúry, v jazyku ktorej bolo napísané. Ale keď ma moji slovenskí kolegovia alebo čitatelia vnímajú ako slovenského spisovateľa, tak som na to hrdý."

Kniha vašich publicistických textov sa nazýva Moja vlasť, Absurdistan. Ktorá krajina je vaším Absurdistanom?

"Nie je to celkom Slovensko, Absurdistanom bolo v 80. rokoch Česko-Slovensko, ale ja tak chápem celý stredoeurópsky región, lebo Absurdistanom je aj súčasné Maďarsko a všetky ostatné postkomunistické krajiny."

V predchádzajúcom režime pred rokom 1989 neraz stačilo zaujať odvážny postoj a literatúra akoby dostávala ďalší rozmer. Vy sa k tomu vyjadrujete dosť kriticky.

"Nestačí, aby literárne dielo bolo viazané na istú dobu. Báseň alebo román môže byť z nejakého dôvodu veľmi aktuálne, ale môžu tú aktuálnosť aj stratiť o dva-tri roky. Je zopár literárnych diel, ktoré boli pred 89. rokom veľmi slávne, lebo vychádzali v samizdate, alebo boli akýmsi zakázaným ovocím a tým si získali popularitu. Aj to sa však zmenilo po 89. roku. Táto zmena smerovala k normálnemu stavu, takže literárne dielo považujeme za dobré kvôli jeho literárnym a estetickým hodnotám a nie preto, že jeho autor prejavil politickú odvahu v ťažkých časoch. Spomeniem však opačný príklad - Solženicyna veľa ľudí čítalo iba preto, že jeho diela mali nejaký protikomunistický šmrnc. V súčasnosti začínajú ľudia čítať Solženicyna preto, lebo je veľmi dobrý spisovateľ. Politickú aktuálnosť zo 60. a 70. rokov jeho dielo už stratilo a je vidieť, že jeho dielo nebolo iba statočné."

Aké sú šance slovenského alebo maďarského spisovateľa, aby bol svetovým spisovateľom? Neprekáža tomu aj jazyková blokáda alebo edičná politika veľkých vydavateľstiev?

"Blokáda jazyka už nie je taká silná ako pred 50 rokmi. V súčasnosti sa napríklad do nemčiny alebo francúzštiny prekladá viac maďarskej literatúry ako opačne. To je len príklad, že jazykové bariéry sa dajú prekonať. Druhá vec je, akú reklamu dostane literárne dielo. Lebo darmo vám preložia román do angličtiny, ak nemá ohlas v dennej tlači a televízii, ak sa neuvedie v čitateľskej alebo spisovateľskej komunite, tak sa stratí."

Vzniká však v tomto priestore aj ponuka svetových diel, ktorá môže osloviť anglický alebo francúzsky čitateľský trh?

"Áno, román P. Nádasa, Kniha pamäti, bol na prvom mieste na bestsellerovom rebríčku v nemeckých denníkoch, dostal najväčšiu nemeckú cenu pre prekladovú literatúru. To isté sa stalo v USA. Myslím, že šanca tu je."

Často ste sa zaoberali vzťahom univerzálneho a izolovaného v maďarskej literatúre, o tom, aké šance majú malé literatúry. Na jednej strane jestvujú univerzálne témy, ale takisto jestvuje aj jedinečné prostredie. Kde je alebo ako vyzerá správna či pôsobivá zmeska univerzálneho a jedinečného, ktorá sa dá ponúknuť čitateľom na celom svete?

"To je veľmi ťažký problém, lebo nezáleží na téme. Témou môže byť čokoľvek - záleží na spôsobe spracovania, na uhle pohľadu. A tu je niekde pes zakopaný. Nájsť taký zorný uhol, aby téma, akokoľvek provincionálna, bola zrozumiteľná aj pre francúzskeho alebo brazílskeho čitateľa, aby tým kódom rozumel."

Svěrákovi sa napríklad vo filme Kolja podarilo skĺbiť univerzálnu tému s jedinečnou československou skúsenosťou roku 1968 a uspel aj v západných krajinách. Kto však ocení napríklad Vilikovského knihu Večne je zelený a jeho nuansy o Štefánikovi, ktorého nám Česi požičajú, keď sme dobrí, a vezmú, keď ich hneváme? Kto si to vychutná okrem slovenského čitateľa?

"Je skutočne handicapom, že nielen takéto detaily zostávajú nezrozumiteľné pre čitateľa, ktorý nie je doma v našich dejinách. To je nevýhoda literatúr malých národov, že ak takéto nuansy vynecháme, stráca sa jeho jedinečnosť. Poviem iný príklad - W. Dombrowicz - ktorý je viazaný na medzivojnové Poľsko a poľský spoločenský aj historický kontext a predsa sa presadil aj na Západe. Ak je podstata literárneho diela zrozumiteľná pre inojazyčného čitateľa, tak už má šancu na úspech. Aj napriek tomu, že isté detaily budú pre čitateľa španielskou dedinou."

Aj Joyceov Odysseus či Rushdieho Satanské verše sú podobné.

"Alebo Márquez - jeho folkloristické zastrčené Macondo sa stalo stredom vesmíru."

Spomínali ste, že šanca alebo východisko, ako sa dostať z xenofóbnych predstáv, spočíva v uvedomení si, že sme malé národy, žijeme v Európe a máme spoločné ciele. Popritom je tu aj vzťah k iným - dnes je svet napríklad zaskočený teroristickou podobou islamu. Tých iných, odlišných, je aj na Slovensku dosť. Sú to Maďari, Rómovia, homosexuáli, evanjelici, feministky... Jestvuje nejaký recept alebo systém, ako môžu vedľa seba žiť takto odlišní ľudia bez dramatických situácií? Celosvetové dramatické situácie dávajú ľudí dokopy, ale v normálnom živote nejestvujú také tlaky.

"Nikdy žiadna spoločnosť nebude fungovať tak, že tie odlišnosti budú absolútne tolerované. Oveľa dôležitejšie je, aby štát vytvoril také zákony, ktoré zaručujú túto toleranciu odlišností. Skutočne občiansko-demokratický liberálny štát môže zaručiť, že tieto odlišnosti sa nezdeformujú ani do xenofóbie, ani do žiadnych extrémov. Budú samozrejme jestvovať isté averzie alebo antipatie k odlišným, nemali by sme však dovoliť, aby prerástli do konfliktu alebo extrému. A to môže zaručiť iba demokratický právny štát."

Z vašich textov neraz vyplýva akési ťažké postavenie liberálov v maďarskej spoločnosti. Je to tak naozaj?

"Ak ste veľmi kritický alebo tvrdý voči vlastnému národu alebo národnostnej menšine, budú vás považovať za zradcu národa. Ale veď vy to dobre poznáte. V tom sa asi neodlišuje postavenie slovenských a maďarských liberálov na Slovensku. Potom počujete výhrady - prečo vŕta do nás, keď sme takí utláčaní a namiesto toho, aby nás povzbudzoval, tak deštruuje zdravé národné sebavedomie."