Keď sa storočnej pani Kataríny Kollárovej z Banskej Belej opýtate na vek, odpovie vám správne bez zaváhania. Horšie je to už s menami detí a príbuzenskými vzťahmi. Skleróza sa u starej panej, ktorá žije v Domove dôchodcov v Banskej Štiavnici, prejavuje najvýraznejšie. Inak jej zdravie slúži vzhľadom na vysoký vek až neuveriteľne dobre. Stále dobre vidí, rada číta rozprávky, poprechádza sa a na oslave storočnice, na ktorej sa zišla celá rodina, jej najviac chutil vaječný koňak.

Na mnohé veci zo svojho života si už nevie spomenúť, iné má zafixované až príliš silno. Napríklad kopanie. „Mama mala ťažký život. Slúžila v Belej, neskôr robila na družstve a majetkoch. Preto tie spomienky na kopanie,“ hovorí jedna z jej dvoch dcér Mária Bahnová.

Pani Katarína pochádza z tuhého koreňa. Ešte žije jej vyše 90-ročná sestra a brat, ktorému ťahá na deväťdesiatku. „Žila veľmi skromne a nikdy nejedávala mäso. Nebolo naň peňazí. Jej tradičným obedom boli zemiaky a kapusta,“ dodáva druhá dcéra Júlia. Aj tento takmer vegetariánsky život sa možno podpísal pod pevné zdravie starenky. K zubárovi nechodievala nikdy. Ak ju bolel zub, vytrhla si ho sama. Až keď jej zostal v ústach iba posledný, rozhodla sa, že aspoň raz skúsi, ako to u takého zubára vôbec vyzerá. Aj všetky choroby si liečila sama.

„Keď prišla do domova, závidela ostatným ženám, že im lekárka stále predpisuje nejaké tabletky. Chcela ich aj ona. Tak jej dala lekárka aspoň vitamíny,“ hovoria pracovníčky domova. Hoci liekov časom pribudlo, v nemocnici bola iba raz. Keď jej operovali pruh. A hoci už mala po deväťdesiatke, zaľúbila sa do mladého chirurga. Opäť o čosi omladla. Sama si totiž veľa lásky neužila. Vydala sa ako 43-ročná, jej muž mal dokonca 63. Vychovávať v pomerne vysokom veku deti nie je hračka. Jej muž o jedenásť rokov zomrel ako 74-ročný, o malé deti sa musela starať sama.

„Mama vedela byť prísna,“ hovorí dcéra Júlia, ktorá si neraz spomenie na vŕbový prútik. Katarína má okrem dvoch dcér šesť vnúčat a desať pravnúčat.