Teraz už nie je Nitrianska ulica až takou pokojnou cestou ako bývala, ľudia tadiaľto prechádzajú na veľké sídlisko Diely.

Na cintoríne epidemickej nemocnice je pochovaných niekoľko stoviek vojakov a zajatcov, ktorí bojovali v 1. svetovej vojne. Sú rôznych národností: Rusi, Maďari, Česi, Srbi, Rumuni, Taliani, Turci a ďalší. Symboly na nízkych kosoštvorcových pomníkoch prezrádzajú, že tu ležia katolíci, pravoslávni aj mohamedáni. Na niektorých hroboch sú ešte pripevnené tabuľky. Dá sa z nich vyčítať, že vojaci mali najčastejšie 20 – 24 rokov.

Čísla o počte pochovaných sa rozchádzajú. Na mape posádkovej správy ich je vyznačených 435, ale iné zdroje uvádzajú až 750 zosnulých. „Cintorín vyzerá inak, ako keď sme sa sem prisťahovali. Pri stavbe pevnej cesty niektoré pomníky zrušili,“ vysvetľujú Jánošíkoví.

Cintorínu venujú Nitrania minimálnu pozornosť. Jánošíkoví si pamätajú, ako žiaci kedysi na každom hrobe zapaľovali na Dušičky kahančeky. Paradoxne to bolo za komunizmu. Pán Jánošík so synom občas pokosil trávu, ale dnes je už nevládny.

„Cintorín je v správe mesta, ale párkrát do roka sem chodíme vyhrabať lístie a pokosiť trávu. Na Dušičky aspoň symbolicky prinesieme veniec. Chceli by sme vymeniť menovky na náhrobných kameňoch. Ale chceme ich dať urobiť z umelej hmoty, pretože kovové ukradnú,“ hovorí podplukovník Ľahučký z posádkovej správy. V zásuvke má na stroji naklepaný zoznam pochovaných obetí s presným umiestnením nebožtíkov.

„Predkov sem chodievajú hľadať ľudia z okolitých dedín. Tento rok sem pricestovala rodina z Budapešti. Staršia pani hľadala hrob svojho otca. Pochodili sme celý cintorín a našli sme ho. Veľmi plakala, keď otecka objavila,“ hovorí pani Jánošíková.

JURAJ GERBERY