Koľkými prípadmi týraných žien ste sa zaoberali?
„Spolupracujem s občianskymi združeniami. Zaoberala som sa vyše sto prípadmi týrania v rôznych formách. Skoro vždy je obetí viac – najčastejšie žena a deti.“
Ako dopadli tieto prípady pred súdom?
„Veci, ktorými sa zaoberám, zvyčajne presahujú do viacerých odvetví práva. Právomoc a kompetencie konať majú rôzne štátne orgány, nielen súdy. Prvé zásahy na obranu môžu a majú urobiť iné orgány ako súdy – polícia a sociálne odbory okresných úradov.“
A robia ich?
„Žiaľ, až na niekoľko vzácnych výnimiek som sa nestretla s tým, aby poskytli obetiam efektívnu pomoc v čase, keď je ešte možné násiliu a ďalekosiahlym dôsledkom zabrániť.“
Často sa hovorí o necitlivosti súdov proti domácemu násiliu.
„Nemožno hovoriť len o necitlivosti súdov. Štátne orgány vo všeobecnosti nekonajú v prípadoch domáceho násilia tak, aby využili všetky dostupné prostriedky na ochranu obetí. Nehovorím pritom o spôsobe, akým na úradoch s obeťami zaobchádzajú.“
Aký je to spôsob?
„Obete násilia sú zneisťované, prípady týrania sa bagatelizujú, obeť je často vystavená ostentatívne prejavenému názoru, že násilie voči sebe sama vyvolala, resp. vyprovokovala.“
Čo sa dá podľa vás urobiť, aby sa v konaniach štátnych orgánov neprejavovali rodové nerovnosti?
„Prvým krokom je využívanie doterajších možností trestného, rodinného, občianskeho práva a zákona o sociálnej pomoci na ochranu obetí násilia. Ďalším je prijatie takých legislatívnych zmien, ktoré by túto ochranu urobili efektívnejšou a nedovolili takú interpretáciu súčasných právnych noriem, ktorá obete poškodzuje a nepomáha im.“
Čo je najväčší nedostatok?
„Je to situácia obetí domáceho násilia. Chýba právna úprava o tom, že z bytu nemajú odchádzať obete, ale násilník. Obeť totiž odchádza v obave pred ďalším násilím, lebo chce si zachrániť život a zdravie. Potom je odkázaná na vlečúce sa, niekedy aj viaceré súdne konania, kým sa, ak vôbec, môže do obydlia vrátiť a právne relevantným spôsobom z neho vysťahovať násilníka.“ (ru)
