1
Všetci si mysleli, že je mŕtvy. Keď mi roku 1988 vyšla kniha o jeho filmoch, o Hectorovi Mannovi nebolo počuť takmer šesťdesiat rokov. Okrem hŕstky historikov a milovníkov starých filmov asi len málokto tušil, že vôbec existoval. Dvakrát alebo nič, posledná z dvanástich krátkych komédií, ktoré nakrútil na konci nemej éry, mala premiéru 23. novembra 1928. O dva mesiace, bez toho, že by sa bol rozlúčil s priateľmi a spolupracovníkmi, bez toho, že by bol zanechal list alebo že by bol niekomu oznámil svoje plány, vyšiel z prenajatého domu na North Orange Drive a už ho nikto neuvidel. Jeho biele DeSoto bolo zaparkované v garáži, nájomná zmluva platila ešte tri mesiace, nájomné bolo kompletne vyplatené. V kuchyni boli potraviny, v bare bola whisky a v šatníku nechýbal jediný kus Hectorovho oblečenia. Podľa Los Angeles Herald Expressu z 18. januára 1929 to vyzeralo, akoby si bol vyšiel na krátku prechádzku a mal sa každú chvíľu vrátiť. Ale nevrátil sa a odvtedy akoby bol Hector Mann zmizol z povrchu zemského.
Niekoľko rokov po jeho zmiznutí kolovali rôzne príbehy a chýry o tom, čo sa mu stalo, ale tieto dohady nikam neviedli. Tie najpresvedčivejšie - že spáchal samovraždu alebo sa stal obeťou zločinu - sa nedali dokázať ani vyvrátiť, keďže sa nenašlo telo. Ďalšie opisy Hectorovho osudu boli vynachádzavejšie, optimistickejšie, väč-šmi sa zhodovali s romantickými predstavami, aké takýto prípad vyvoláva. Podľa jednej verzie sa vrátil do rodnej Argentíny a stal sa majiteľom malého provinčného cirkusu. Podľa ďalšej verzie vstúpil do komunistickej strany a pracoval pod iným menom ako aktivista medzi mliekarenskými robotníkmi v Utice v štáte New York. Podľa ešte ďalšej verzie putoval po železnici, ako to za hospodárskej krízy robili tuláci. Keby bol Hector väčšia hviezda, tieto príbehy by určite boli pretrvali. Žil by ďalej v tom, čo sa o ňom povedalo, a postupne by sa bol premenil na jednu zo symbolických postáv, ktoré obývajú spodné zóny kolektívnej pamäti, ako predstaviteľ mladosti, nádeje a diabolských zvratov osudu. Ale nič z toho sa nestalo, lebo keď sa Hectorova kariéra skončila, v Hollywoode sa ešte len etabloval. Prišiel príliš neskoro, aby naplno využil svoj talent, a nezostal dosť dlho, aby zanechal trvalý dojem o tom, kým bol alebo čo dosiahol. Ubehlo ešte niekoľko rokov a ľudia naňho postupne prestali myslieť. Roku 1932 alebo 1933 už Hector patril k zaniknutému vesmíru, a ak po ňom vôbec zostali stopy, bola to len poznámka pod čiarou v nejakej obskúrnej knihe, ktorú sa už nikto neobťažoval prečítať. Filmy medzitým prehovorili a na niekdajšie zrnité nemé predstavenia sa zabudlo. Už žiadni klauni, už žiadni mímovia, už žiadne pekné žabky, ktoré tancovali do rytmu nepočuteľných orchestrov. Boli mŕtvi len niekoľko rokov, ale už pôsobili prehistoricky, ako tvory, ktoré chodili po zemi, keď ľudia ešte žili v jaskyniach.
Vo svojej knihe som neuvádzal veľa informácií o Hectorovom živote. Nemý svet Hectora Manna bola štúdia o jeho filmoch, nie životopis, a všetky fakty o jeho mimofilmových aktivitách, ktoré som spomenul, pochádzali priamo zo štandardných zdrojov: filmových encyklopédií, memoárov a dejín začiatkov Holly-woodu. Napísal som tú knihu, lebo som sa chcel podeliť o nadšenie pre Hectorovo dielo. Jeho životný príbeh bol pre mňa druhoradý a namiesto špekulácií o tom, čo sa mu možno stalo alebo nestalo, som sa držal interpretácií samotných filmov. Keďže sa narodil roku 1900 a od roku 1929 ho nikto nevidel, nikdy by mi nebolo zišlo na um naznačovať, že Hector Mann ešte žije. Mŕtvi nevyliezajú z hrobov a podľa mňa by sa bol mohol tak dlho schovávať iba mŕtvy.
Kniha vyšla vo Vydavateľstve Pennsylvánskej univerzity pred jedenástimi rokmi v marci. O tri mesiace, práve keď vo filmových štvrťročníkoch a akademických časopisoch vychádzali prvé recenzie, sa mi v schránke zjavil list. Obálka bol väčšia a štvorcovejšia ako tie, ktoré sa bežne predávajú v obchodoch, a keďže bola z hrubého, drahého papiera, najprv som si myslel, že je to pozvánka na svadbu alebo oznámenie o narodení dieťaťa. Moje meno a adresa boli napísané elegantným ozdobným písmom. Ak to nebola práca profesionálneho kaligrafa, určite to písal niekto, kto veril v silu pôvabného rukopisu, niekto vyučený v starej škole etikety a dekóra. Na známke bola pečiatka z Albuquerque v Novom Mexiku, ale podľa spiatočnej adresy na zadnej strane bol list napísaný niekde inde - ak, pravda, takéto miesto existovalo a ak bolo meno mesta skutočné. Boli tam dva riadky: Ranč Blue Stone - Tierra del Sueo, Nové Mexiko. Možno som sa pri pohľade na tie slová usmial, ale už sa nepamätám. Nebolo tam uvedené meno, a keď som otvoril obálku a chystal sa prečítať text na kartičke, ktorá bola vnútri, zacítil som jemnú vôňu parfumu, slabučký náznak levanduľovej esencie.
Vážený profesor Zimmer, písalo sa tam, Hector si prečítal Vašu knihu a rád by sa s Vami stretol. Máte záujem navštíviť nás? S pozdravom Frieda Spellingová (manželka Hectora Manna).
Prečítal som si to šesť alebo sedem ráz. Potom som list odložil, prešiel som na druhý koniec miestnosti a vrátil som sa. Keď som ho znovu zdvihol, nebol som si istý, či tam tie slová ešte budú. Alebo, ak tam budú, či to budú tie isté slová. Prečítal som si list ďalších šesť alebo sedem ráz a zavrhol som ho ako žart. O chvíľu som bol plný pochybností a vzápätí som otýchto pochybnostiach zapochyboval. Myslieť si niečo znamenalo myslieť si pravý opak, a keď druhá myšlienka zničila prvú, povstala tretia, aby zničila druhú. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som nasadol do auta a odviezol som sa na poštu. Všetky adresy v Amerike sa nachádzajú v zozname poštových smerovacích čísel, a ak tam Tierra del Sueo nebude, môžem list zahodiť a načisto ho pustiť z hlavy. Lenže adresa tam bola. Našiel som ju v prvom zväzku na strane 1933, v riadku medzi Tierra Amerilla a Tijeras, mestečko ako sa patrí, s poštou a vlastným päťmiestnym číslom. Pravdaže, to ešte neznamenalo, že list je pravý, ale aspoň mu to dodalo dojem reálnosti, a keď som sa vrátil domov, vedel som, že naň budem musieť odpovedať. Takýto list nemožno ignorovať. Keď si ho človek prečíta, hneď vie, že ak si nedá tú námahu a neodpíše, bude naň myslieť do konca života.
Paul Auster
Spisovateľ, básnik, esejista, filmový scenárista a režisér. Narodil sa roku 1947 v New Jersey v USA a študoval na Kolumbijskej univerzite. V roku 1970 sa presťahoval do Paríža, kde sa intenzívne venoval vlastnej tvorbe a prekladom francúzskej poézie. Pôsobil aj ako profesor kreatívneho písania na Princetonskej univerzite. Vydal päť básnických zbierok, sedem kníh esejí. Je autorom niekoľkých filmových scenárov. Preslávil sa však najmä románmi, z ktorých najznámejšie sú V krajine posledných vecí, Mesačný palác, Leviatan, Pán Vertigo, Timbuktu a Kniha ilúzií.
O knihe
Život univerzitného profesora Davida Zimmera sa po havárii lietadla s jeho manželkou a dvoma synmi zosype. Preruší kontakty s okolitým svetom a jeho zúfalstvo vyústi do depresií a alkoholizmu. Zmenu prinesie až nemý film s Hectorom Mannom, ktorý náhodou zhliadne v televízii. Rozhodne sa napísať o tajuplnom hercovi a filmárovi knihu a vypátrať príčinu jeho zmiznutia. Intenzívna práca mu pomôže prežiť ďalší rok. Potom však dostane list od Mannovej manželky, v ktorom sa dozvie, že nezvestný si knihu prečítal a rád by sa s ním stretol. Strhujúci príbeh o smútku, bolesti, túžbach a nádeji smeruje k nečakanému rozuzleniu.
Kniha vychádza 21. 7. v edícii Odeon vydavateľstva Ikar.
Foto - Ikar
