ou z pera Edwarda Albeeho. „Či to všetko má nejaký význam, riešim od puberty," hovorí o svojej práci - herec Alexander Bárta.

V Nitre už druhý rok hráte Príbehy obyčajného šialenstva. Nie je dnes pre mladého človeka jedným z príbehov šialenstva dať sa na herectvo?
Svojmu remeslu sa venujem od pätnástich rokov a túto otázku poznám už od tých čias. Rodičia boli radi, že som išiel na konzervatórium, ale mali veľkú obavu, či si nájdem nejaké uplatnenie. Otázku, či to všetko má nejaký význam, riešim od puberty, ale keďže hrám dodnes, tak asi má. Dokedy mi to vydrží, neviem, ale snažím sa.
V predstavení Koza sú vašimi rodičmi Emília Vášáryová a Juraj Kukura, ktorí vo vašom veku mali obrovské pracovné príležitosti, a preto mohli byť aj populárni. Ako títo profesionáli hodnotia situáciu vašej generácie?
Sú to ľudia s pevným názorom, profesionálnym aj ľudským. Pani Emília prednáša na VŠMU, a hoci ma priamo neučila, sledovala moju prácu, tak, ako aj ostatných, už v škole. A to, čo robí Juraj Kukura v Aréne - aký repertoár vyberá, koľko príležitostí vytvára práve pre mladých tvorcov, svedčí o tom, že je nám akosi naklonený. Myslím, že chce tomu celému na Slovensku nejako pomôcť. Inak by tu asi nebol.
Pomáhal vám vo vašej postave gaya, ktorý nakoniec prizná nesynovskú túžbu po svojom otcovi?
Záver sme spravili veľmi rýchlo, nebolo o čom špekulovať, veď je to v Albeeho texte. Obísť sa to nedalo, lebo je to pointa mojej postavy a jedna zo základných poínt celej hry, ktorých je tam viac. Skúšali sme to málo, vlastne až v generálkovom týždni, no a nakoniec k tomu bozku došlo. Je to pre mňa trochu ošemetná záležitosť, aj preto, že som obyčajný heterosexuál. (Smiech.)
Aká je reakcia publika?
Je to vyhranená situácia - hra sa blíži ku koncu, kulminuje a reakcie sú rôzne. Niekedy zažijeme úplné ticho, inokedy počujeme z rôznych strán smiechy. V hľadisku sedí 400 ľudí a každý to vníma ináč. Niektorí diváci odchádzajú už počas prestávky. Hra je kontroverzná a nemusí ju prijať každý. Oproti ostatnému svetu nie je v našich zemepisných šírkach bežné, aby sa dvaja muži na javisku bozkávali.
Nie je tento bozk len nezvyčajnou ilustráciou toho, ako sa správajú ľudia, ktorí sú podrobení citovým otrasom, keď sa im prevráti alebo celkom zrúti dovtedy ustálený, prijateľný svet?
Keď sa človek ocitne v hraničnej situácii, prejaví sa úplne pravdivo - či už negatívne, alebo pozitívne. To je na živote asi najzaujímavejšie.
Boli ste niekedy prekvapený z vlastnej reakcie a prežívania, keď ste sa stretli s niečím, čo bolo pre vás zlomovým?
Už sa mi stalo, že som bol zo seba zarazený. Zakaždým mi to však došlo až oveľa neskôr. V prvej chvíli človek zareaguje tak, ako cíti, až potom analyzuje. A myslím, že v tom nie som sám. Nech už je to čokoľvek, napríklad, aj smrť, vyrovnávame sa s tým dlho a individuálne. Keď mi zomrela babka, neuvedomil som si to do dôsledkov. Až po roku som pocítil bolestnú potrebu stretnúť sa s ňou a pozhovárať.
Čo hovoria vaši rodičia na vašu postavu v Koze?
Moji rodičia a mladšia sestra sú úplne perfektní. Mama s otcom boli aj na premiére. A keďže sa venujem herectvu od pätnástich, moja úloha sa im zdala normálna - dostal som ju, tak som ju aj odohral. Nie sú špeciálne konzervatívni... Aj keď, tým, že sú z predchádzajúcej generácie, predsa len bez poznámky u nich zas hocičo neprejde. (Smiech.) Vždy som sa k nim však vedel správať otvorene.
S režisérom hry, Martinom Čičvákom ste rovesníci. Dá sa vo vašom prípade hovoriť o spoločnom generačnom pocite?
Obaja sme z Košíc a poznali sme sa už od pätnástich. Na prvý pohľad mi nebol nejaký sympatický, ale naše prvé ozajstné stretnutie sa odohralo oveľa neskôr, v Prahe, kde režíruje. Vystupovali sme tam so školským predstavením Dona Juana, po ktorom za mnou prišiel a pogratuloval mi. Tak sa to začalo... Dnes ma obsadil do Kozy a až teraz sa skutočne spoznávame. Hoci niektoré veci cítime inak, máme spoločný jazyk. Netrúfam si tvrdiť, že ide o nejakú generačnú výpoveď, ale je toho veľa, čo nás spája. Možno to cíti aj on, lebo práve v Aréne pripravujeme ďalšiu hru od súčasných nemeckých autorov Igora Bauersina a Réjane Desvignes - Tattoo.
Začínali ste sľubne aj vo filme. V snímke Evy Borušovičovej Vadí nevadí ste hrali výrazného mafiána a dílera drog. Odvtedy uplynuli tri roky a na Slovensku sa takmer vôbec nenakrúca. Zmenil sa odvtedy váš pohľad na vašu hereckú perspektívu?
Nie som nejaký skeptický, ale je pravda, že som z roka na rok smutnejší. Verím, že stať sa môže hocičo, ale niekedy človek prepadne apatii. Čítal som nedávno rozhovor s českým hercom Janom Třískom, ktorý má vyše 60 rokov a hovorí, že hercovo zamestnanie je čakanie. Život sa mení, či v zlom alebo v dobrom, ale základ je práve čakanie. A on, hoci už toho veľa nakrútil, a nebolo to hocičo, dospel k tomu, že vo svojom veku stále počúva, či nezazvoní telefón. Zvláštne.
Nie je to ubíjajúce?
Nie je to ubíjajúce. A keď, tak len občas. Každý z nás tomu raz za čas prepadne, ale herec musí mať sebavedomie, bez neho by proste nemal žiadnu šancu. Popri svojej suverenite sú však herci veľmi zraniteľní a citliví, takže je dosť veľká pravdepodobnosť, že ich opantajú pochybnosti, smútok a apatia.
Naozaj si myslíte, že sú herci citlivejší oproti ostatnej populácii?
To asi nie, sú možno senzitívnejší na niektoré veci, už len preto, že musia prežívanie ostatných pozorovať a vžívať sa doň. Ľudia sú však všeobecne citliví. Aj v iných profesiách.
Odišli ste z Košíc do Bratislavy, pretože sa vám tam už nechcelo byť?
Naopak, príliš sa mi nechcelo odchádzať z Košíc. Hral som tam v jednej kapele na basgitare. Volali sme sa Sweet sixteen - sladký názov, ale hudba bola presne opačná, dosť drsná. Moja kariéra sa končila tým, že v poslednom ročníku Marlboro rock'in zo 170 kapiel sme boli štvrtí a hrali sme vo finálovom koncerte pred 2000 divákmi. Bol to úžasný zážitok, úplne iný ako v divadle. V tom čase ma prijali na VŠMU a bolo rozhodnuté. Mal som divadlo veľmi rád. Po maturite som dva roky účinkoval v košickom maďarskom divadle Thália.
Máte teda maďarské korene?
Áno, obe moje babičky sa narodili v Maďarsku a boli Maďarky. Ja som sa už narodil na Slovensku, mám slovenské školy aj národnosť. Slovenčina je môj materinský jazyk a oveľa jednoduchšie sa mi v nej hrá ako v maďarčine.
Nevyužili ste niekde svoju dvojjazyčnosť?
Myslím, že až teraz mi dochádza, aká je to výhoda. Raz som simultánne tlmočil budapeštianskej režisérke Enikö Eszényi, keď pracovala v Slovenskom národnom divadle. Nie je to maličkosť, klobúk dolu pred všetkými tlmočníkmi... Napriek tomu mi zišlo na um, že by som sa vedel uživiť aj iným spôsobom ako doteraz.
Herec Milan Mikulčík, s ktorým ste hrali vo Vadí nevadí, je už pár rokov partnerom Enikö Eszényi. Nenaučil ju ešte hovoriť po slovensky?
Vytvorili si svoj vlastný jazyk, ktorému rozumejú oni dvaja, ale aj všetci ostatní. Je poskladaný z maďarčiny, slovenčiny, ruštiny a angličtiny a je veľmi jednoduchý. Rozumeli mu dokonca aj deti, keď sme nedávno vystupovali v Žiline v spoločnom divadelnom projekte inscenácie rozprávok pri oslavách svätojánskej noci.
Myslíte, že pre vzťah je oslobodzujúcejšie, keď si ľudia nehovoria komplikované vety?
Tí dvaja úžasne komunikujú, veľmi priamočiaro!
Ešte pred rokom ste boli v stálom angažmán v nitrianskom divadle. Prečo ste odtiaľ po krátkom čase odišli?
Po skončení VŠMU som bol dva roky na voľnej nohe. Žil som v Bratislave a hral v iných mestách - v Košiciach, Trnave, Prahe. Keď prišla ponuka z Nitry, rád som ju privítal - chcel som vyskúšať, ako sa žije v repertoárovom divadle. Potom som sa však rozhodol odísť z existenčných dôvodov. Zrazu som mal pocit, že som vo finančnom a aj v akomsi vekovom mínuse. Mal som 27 rokov, mal som za sebou štyri roky v internáte a v Nitre som býval rok v šatni. Už som potreboval mať súkromie. Omrzel ma tento spôsob života. A keď som dostal ponuku z Novej scény, prijal som ju. V Bratislave je podstatne viac príležitostí.
Na Novej scéne ste sa ocitli v muzikáli Vlasy, ktorý inscenoval mladý režisér Dodo Gombár. Aj s ním ste sa už poznali skôr?
S Dodom sme robili v Prahe zaujímavý projekt, podporujúci zmiešané česko-slovenské predstavenia. Naštudovali sme Lorcovu hru Dom Bernardy Alby, ktorú prepísal tak, že som hral po slovensky hovoriacu matku troch českých dcér - Jitky Schneiderovej, Barbory Seidlovej a Romany Sittovej. Zároveň som bol aj akousi ich víziou o mužovi. Z produkčných dôvodov sme to hrali krátko, ale tí, čo to videli, boli nadšení a dodnes na to spomínajú.
Preto vám veril aj vo Vlasoch?
Zveril mi niekoľko menších postáv, ale všetko sú to vďačné úlohy. Principiálne ma nedenervuje hrať niečo malé. Hneď ako to má v sebe nejaký život a je to zaujímavé, má to zmysel. Nikdy som v divadle nebazíroval na tom, aby som hral hlavnú postavu. Ak má vedľajšia postava svoju charizmu, tak ma baví oveľa viac ako hlavná, ktorá ma až tak neosloví.
Na Novej scéne účinkujete aj v Nemocnici na pokraji. Ako je zábavné pre činoherných hercov robiť bulvárnu komédiu?
Vždy som túžil pracovať s režisérom Romanom Polákom, a trochu mi je ľúto, že mi to vyšlo práve v tejto komédii, lebo to nie je celkom môj žáner.
Ktorý je ten váš?
Komédie mám rád, ale najdôležitejší je pre mňa zaujímavý text. Napríklad Zelenkovu hru Príbehy obyčajného šialenstva, ktorú hráme v Nitre, považujem za geniálnu. Aj napriek tomu, že na skúšobný proces nemám príliš nadšené spomienky. A dodnes rád spomínam na réžiu Petra Mankoveckého v košickej inscenácii Harold a Maude. Bol som unesený z Kvety Stražanovej, vynikajúcej herečky z prešovského divadla. Keď herec zažije takéto niečo aspoň raz za čas, môže byť rád.
Prešli ste viacerými divadlami. Je oprávnený trpký pocit ľudí z menších miest, keď hovoria o bratislavocentrizme?
Určite. Aj preto som odišiel z Nitry. Tých príležitostí je tam naozaj minimum. S úplne iným pocitom sa robí divadlo, keď nemyslíte na to, že vám musí stačiť len príjem z divadelného platu, lebo ten objektívne nemôže stačiť nikomu. V Martine alebo v Spišskej Novej Vsi, kde sú stále skvelé divadlá, ľudia niekedy strácajú akúkoľvek motiváciu. Mladí si kladú otázku, čo ďalej. Viem si predstaviť, že odrazu nevidia dôvod pokračovať.
Myslíte si, že herecké povolanie na Slovensku nezanikne?
Dúfam, že nie. Vždy malo tradíciu a silný základ. Je pravda, že herci sú málo docenení, či už finančne, alebo morálne, ale je to aj v tom, že keď sa pozriem okolo seba a vidím svojich vrstovníkov, mám pocit, že sme generácia, ktorá je nabitá šikovnými ľuďmi, ale nemá pracovný priestor. Mnohým mladým ľuďom to časom začína ísť na nervy a opúšťajú Slovensko.

Kto je to
Alexander Bárta (1976) - po skončení VŠMU hral vo filme Evy Borušovičovej Vadí nevadí a ako hosť pôsobil na scénach viacerých divadiel ( Štátne divadlo Košice - Harold a Maude, Blaznivý deň, Trnavské divadlo - Drotár, Márna lásky snaha, Československá scéna Praha - Dom.). Rok pôsobil v stálom angažmán v nitrianskom divadle Andreja Bagara, kde dodnes účinkuje v hre Petra Zelenku Príbehy obyčajného šialenstva. Na bratislavskej Novej scéne hrá v komédiách Jeden blbec na večeru, Nemocnica na pokraji a v muzikáli Vlasy. V réžii Martina Čičváka hrá v hre Edwarda Albeeho Koza v divadle Aréna, kde spolu pripravujú septembrovú premiéru hry súčasných nemeckých autorov Igora Bauersina a Réjane Desvignes - Tattoo.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MARTIN ČREP