No ako stúpa životná úroveň vyvolených, aj darčeky, či zvláštne či bežné, sú čoraz drahšie, a tak ľudia musia byť čoraz vynaliezavejší a vymýšľať darčeky, ktoré im neurobia dieru do vrecka najmä, keď ju tam už majú. Dieťa nakreslí obrázok. Rybár daruje rybu. Kto má záhradku, poteší košíkom ovocia z nej toho, kto ju nemá... Ale či to tak nebolo na Slovensku vždy?

To, že sa dá radosť urobiť aj takto lacno, viem už od detstva.
Moja mama bola učiteľka, dbala na dodržiavanie gramatických pravidiel aj pravidiel nášho malého mestečka, a dodržiavala aj tie, ktoré vymyslela sama.

Rozkategorizovala napríklad ľudí do niekoľkých skupín. Keď som sa s ňou prechádzala v nedeľu poobede po mestečku, musela som ju držať pod pazuchou. Stretávali sme ľudí, ktorým bolo treba pozdraviť - vždy mi to dávala najavo tým, že pritískala k sebe moju ruku. Počet pritisnutí sa riadil podľa toho, do ktorej kategórie mala dotyčného zaradeného. Keď sme stretli manželku lekára, notára, bankového úradníka alebo vdovu, ktorá nosila klobúk, pritisla mi mama ruku raz, a ja som vedela, že mám povedať „ruky bozkávam". Ak sme stretli farára, vdovu v šatke alebo tetku pracujúcu na JRD, pritisla mi mama ruku dvakrát znamenalo to, že sa mám pozdraviť „pochválený buď Pán Ježiš Kristus". Tri pritisnutia veštili, že oproti nám kráča niekto, kto pracuje na národnom výbore alebo dokonca na okrese, patrili sem aj učitelia, a vedela som, že ich musím pozdraviť „česť práci". Do štvrtej kategórie patrili krajčírky či predavačky. Mama mi pritisla ruku štyri razy a zdravila som „dobrý deň". Ak som sa náhodou pomýlila a povedala som „ruky bozkávam" osobe zo štvrtej kategórie, mama sa doma smiala a hovorila: „No, tá dnes od radosti ani nezaspí."

Ak teda nemáte už ani na fľašku, ani na ružičku, lacná pomoc! Toho, koho chcete potešiť, pozdravte na ulici tak, aby od radosti ani nezaspal.