Na Slovensko v posledných rokoch mieri čoraz viac zahraničných turistov. Ako sa vieme o nich postarať? Aké služby im Slovensko ponúka? Denník SME sa o tom presvedčil na vlastnej koži. Prešli sme niektoré krajské mestá a turistické centrá vydávajúc sa za amerických turistov, ktorí nerozumejú ani slovo po slovensky.
Bezproblémová Bratislava
Život v centre Bratislavy je pre zahraničných turistov priam ideálny. Lacné služby, moderne vyzerajúce centrum mesta, vo väčšine podnikov sú čašníci k západným turistom milí a vedia po anglicky či po nemecky.
Problémom môžu byť, ako napríklad aj v Prahe, taxikári. Napríklad za cestu z petržalského TPD do centra mesta zaplatili "americkí turisti" desať dolárov (vyše 300 korún), hoci podľa taxametra stála iba 120 korún. "Máme len doláre. Je to OK?" Zavalitý taxikár si obzrel dve päťdolárovky, takmer neviditeľne sa pousmial a peniaze si zobral.
Zahraniční turisti by nemali mať ťažkosti v prípade neočakávaných udalostí. Teoreticky môžu aj ochorieť, a v lekárni sa dorozumejú. V ružinovskej lekárni stačili posunky - staršia lekárnička priniesla na boľavé hrdlo Strepsils. "Cukrík, cumľať," snažila sa vysvetliť americkému pacientovi.
Niečo typicky slovenské?
Mimo Bratislavy je situácia o čosi horšia. Väčšinou sú ľudia milí a ochotní, ale slabo pripravení. Ak zahraničný turista náhodou zatúži po niečom typicky slovenskom, nemá to ľahké.
Tradičné výrobky - bryndza, ovčí syr a korbáčiky - ponúkajú napríklad na salaši pri Ružomberku. Pani, ktorá tam predáva, však nevie po anglicky či po nemecky ani slovo. "Len po rusky," povedala takmer urazene.
"Čo chcú, korbáčiky?" pýtala sa ďalšej zákazníčky, ktorá mala o niečo lepšie jazykové znalosti. "Chcú ovčí syr," odpovedala jej. "Tridsaťšesť korún," vyhlásila predavačka. Keď pochopila, že Američania nerozumejú ani slovenským číslovkám, ukázala displej kalkulačky.
V rade čakalo niekoľko ďalších turistov - prevažne českých a bratislavských. Medzi nimi aj národniarka Anna Malíková, ktorá tam s manželom Alexandrom Belousovom prišla nakúpiť zásoby.
Naopak, v luxusnej slovenskej reštaurácii v centre Popradu sú na cudzincov s podobnými požiadavkami pripravení. "Of course," reagoval na angličtinu pohotovo jeden z mladých čašníkov. Priniesol anglické jedálne lístky a odporučil tradičné slovenské jedlo - bryndzové halušky a pirohy - pričom ponúkol polovičnú porciu, pre prípad, že by neznáme jedlo cudzincom nechutilo.
A zohnať typické slovenské víno? Môže to chvíľu trvať. Prvá oslovená predavačka v popradskej Delvite vyľakane rozhodila rukami a odbehla zavolať pomoc. Nakoniec musela vyriešiť situáciu sama. Slová ako "typical", "Slovak" či "wine" ju priviedli až k regálu s vínami, kde nakoniec ukázala na Muller Thurgau v cene okolo 60 korún.
Krásy slovenskej kultúry
Dedinka Vlkolínec, ukrytá v horách Veľkej Fatry, patrí medzi najzaujímavejšie miesta v republike a je aj na zozname kultúrneho dedičstva Unesco. Preto môže lákať západných turistov.
Pri vchode veje modrožltá vlajka únie, tabuľa predstavujúca dedinu je v troch jazykoch. Na doplňujúce otázky však cudzinec odpoveď nedostane. Nevrlá pani, ktorá vyberala vstupné a parkovné, ovládala len slová ako "parking" a "foto" či "video".
Jediné espresso v dedinke zatvárajú o tretej. "Nichts," ukazoval na hodinky muž z Pezinka, keď videl zmätených amerických turistov, ktorí čakali pri zatvorených dverách.
O nič lepšie na tom nie je ani Terchová, rodisko slovenského hrdinu Juraja Jánošíka. Tu by mal Američan skutočné ťažkosti s orientáciou. "Počuli sme, že tu niekde je múzeum. Neviete nám poradiť?" Barmanka v penzióne pri hlavnej ceste len pokrčila plecami. "Aha, zavolať niekoho, kto vie po anglicky," povedala akoby sama pre seba. Jej kolegyňa, keď si vypočula tú istú otázku, odpovedala: "Don't know." Múzeum Juraja Jánošíka bolo asi sto metrov odtiaľ.
V poloprázdnom múzeu čakali dve predavačky suvenírov. Jedna z nich, bruneta v modrých šatách, rozprávala o Jánošíkovi síce lámanou angličtinou, ale s o to väčším nadšením: "Bol to hrdina slovenského ľudu. Niečo ako Robin Hood." Na záver darovala cudzincom anglický leták s informáciami o Terchovej.
"Sedí si a papká"
Pri odbočke na Vlkolínec je reštaurácia Vlčí dvor, kde cudzinec nájde jedálny lístok aj v nemčine a angličtine.
Mladý, nie príliš prívetivý čašník obstojne ovláda anglické názvy jedál a nápojov. Ale pri otázke, kadiaľ sa ide do Vlkolínca, radšej zakričí na svojho kolegu: "Riško, choď im ukázať, kde to je." Medzitým rozoberal s kuchárom svoju zlú finančnú situáciu a pri pohľade na turistov poznamenal: "Ten má ale prachy, hen, sedí si a papká."
Vo veľkých mestách sa turista väčšinou cíti dobre, ak sa mu podarí nájsť správny podnik. "Kam ho pošleme?" reagovala čašníčka v kaviarni v Trenčíne, keď sa "cudzinci" pýtali na najbližšiu reštauráciu. "Pošlime ho do pizzerie. Ale ja to neurobím, ja to neviem," odpovedala jej vystrašeným hlasom mladšia kolegyňa. Ich priateľ za barom nakoniec heslovite vysvetlil cestu do najbližšej pizzerie.
Tam síce nemali dvojjazyčný jedálny lístok, ale sympatická čašníčka ho ochotne prekladala. Porozumela aj žiadosti o dva rôzne účty. Problémy mala iba s prekladom "ananásu" a nespomenula si ani na "zápalky". "Oheň... ako sa to povie?" pýtala sa pri čítaní účtu.
V neďalekej kaviarni Alžbetka mali dokonca ceny v eurách. Čašník si síce nevedel rady pri otázkach typu "Kde sa dá kúpiť mapa?", ale keď mal odporučiť zmrzlinový pohár, ukázal prstom na jogurtový a suverénne vyhlásil: "This is good."
Naopak, na pumpe pri výpadovke z Trenčína predavač okamžite pochopil, že "map of Slovakia" znamená "mapa Slovenska" a ukázal na regál s mapami. Len čo však išlo o to, či cesta vedie na diaľnicu, len bezmocne pokrčil ramenami. "Pýta sa na diaľnicu," poradil mu ďalší zákazník, mladý krátkovlasý muž s barlou. "Desať až pätnásť kilometrov," povedal nakoniec predavač.
V motorestoch má personál pri obsluhovaní o niečo menšiu trpezlivosť ako v centrách miest. "Ukáž," prebrala iniciatívu mladá čašníčka v motoreste Piešťany, keď "Američan" príliš dlho hľadal v peňaženke správne slovenské mince.
Zaujímavé situácie nastávajú, keď prídu cudzinci do klasického šenku v ktorejkoľvek dedine. "To bude posunková reč," varovala krčmárku zákazníčka s borovičkou v ruke, len čo začula angličtinu. Išlo o podnik Slovenská izba v dedinke Teplička nad Váhom, kde plánuje juhokórejská automobilka Hyundai/Kia postaviť svoj prvý európsky závod.
Krčmárka síce pochopila žiadosť o cigarety, ale pri džúsoch jej musela pomôcť spomínaná štamgastka. "Keby si ešte niečo potrebovala, zavolaj ma," zahlásila sebavedome.
Tatry
Okrem Bratislavy sú zrejme najatraktívnejším miestom pre turistov Vysoké Tatry. Ale nie vždy sú na nich dokonale pripravení. Napríklad pri stánku s valaškami na Štrbskom Plese, keď "Američania" položili klasickú otázku "What is this?", usmievavý predavač síce okamžite pribehol, ale odpovedať nevedel. "This is," zopakoval nesmelo.
Naopak, v bufete pod lanovkou Interski, kde už sedelo niekoľko zahraničných turistov, bez problémov vysvetlili cudzincom aj zloženie pre nich neznámej kofoly. "Je to ako kola, len slovenské," povedal barman čistou angličtinou. "Chcete vyskúšať?" Okamžite priniesol trochu kofoly na ochutnanie.
Podobne ústretoví boli aj v blízkom informačnom centre. Pehavý tínedžer za pultom reagoval pohotovo: keď ho "Američania" požiadali o radu ohľadne atraktívnych turistických trás, zaviedol ich k mape a ukázal na vodopády Skok. "Nice," pokyvoval hlavou.
Aj v druhom tatranskom turistickom mestečku - Starom Smokovci - boli v hoteloch a baroch zvyknutí na zmätených cudzincov.
V nočnom podniku Tatra restaurant, plnom českých a nemeckých turistov, bola komunikácia bezproblémová, až do chvíle, keď sa ukázalo, že okrem dolárov nemajú "Američania" čím zaplatiť. "No dollars," odmieta rezolútne čašník. Bez slova odíde, ale po čase sa vráti: "Six dollars." Účet je 165 korún, teda podľa súčasného kurzu takmer o 30 korún menej.
Stratili ste tašku?
Ako vedia zahraničným turistom pomôcť policajti? Ak napríklad stratíte tašku s dokladmi, ochotne sa vám budú venovať - len k tomu potrebujú preklad.
Hneď ako dvaja hliadkujúci policajti na Štrbskom Plese zistili, že sa im niekto prihovoril cudzím jazykom, odvetili: "Moment. Poďte za nami" a posunkami ukázali na blízky hotel Fis, kde použili recepčnú ako tlmočníčku. "Spýtajte sa ich, čo sa stalo," povedali jej.
Recepčná kostrbato preložila otázku a policajtom odpovedala, že turisti stratili pri hoteli Patria červenú kabelku s peniazmi a občianskym preukazom.
"Stratili občiansky preukaz. Ale pas predsa majú," rozprávali sa policajti počas cesty autom k Patrii. "Predsa musia vedieť, že to aj tak nemôžeme nájsť," hovoril menší z dvojice, ktorý zjavne nemal príliš veľkú chuť prípad riešiť.
Keď zastavili pri mieste, kde sa mala kabelka stratiť, spýtal sa svojho zavalitejšieho kolegu: "Načo berieš foťák? Čo tam chceš fotiť?" Druhý mu odpovedal: "Len tak naoko." A skutočne urobil niekoľko záberov spred hotela, kde americkí turisti stratili tašku.
V hoteli Patria si opäť pomohli recepčnou, ktorej angličtina však bola oveľa slabšia ako tej predchádzajúcej. "Spýtajte sa ich, či to je skutočne taký veľký problém. A povedzte im, že keby to chceli oficiálne ohlásiť, trvalo by to strašne dlho," nariadili jej. Vypýtali si zoznam vecí v kabelke, ktorý komentovali slovami: "Však tam toho aj tak veľa nebolo. Povedzte jej, že sa pozrieme po okolí, nech sa zajtra prídu spýtať na policajnú stanicu." A väčší z dvojice skutočne volal kolegovi na stanicu: "Paľo, prídu k tebe možno takí dvaja Amíci, čo budú chcieť tašku. Tak len aby si vedel." Pri rozlúčke sa ešte s úsmevom opýtal: "Slowakei - good? Ale pozor na veci."
