Na kladine vyhrala v Tokiu 1964. Aj o štyri roky v Mexiku mala najpôsobivejšiu zostavu, ale rozhodcovia uprednostili sovietsku gymnastku Kučinskú.
FOTO - www. olympic.org
Lúčila sa zvinutá do klbka. Taký bol záverečný obraz tretích olympijských prostných Věry Čáslavskej v Mexiku 1968. Geniálnych prostotou, s akou predviedla ich zložitý program. Osemnásťtisíc divákov počas Mexickej rapsódie tajilo dych. Tichom v Auditoriu National sa niesli len jej razantné odrazy v skokových radoch na pružnom koberci. Potom sa na okamih rozhostilo ticho. Vzápätí v hľadisku prepukla búrka nadšenia.
Magnifico, zhodlo sa Mexiko a s ním celý svet. Muchas gracias, campeonisima Vera, ďakovali jej.
Dnes je z gymnastickej kráľovnej klbko nešťastia. Neprijíma návštevy, neposkytuje rozhovory, žije uzatvorená pred svetom sama so svojimi problémami. Minulý režim ju tlačil do emigrácie. Odmietla. Osud chcel, že sa do nej predsa dostala. Do tej najťažšej - vnútornej.
Voš v Bosákovej kožuchu
"To bude moja nástupkyňa, tá nás raz všetky jasne zdolá," prehodila vtedy už slávna Eva Bosáková, keď sa jej redaktor Československého sportu vypytoval, čo za dievčinu sa vôkol nej tmolí. Na druhý deň to bolo v novinách.
"Asi nemajú o čom písať," odbil otec Čáslavský pätnásťročnú Věru, keď sa mu prišla pochváliť.
Na pochvaly bola doma mama. To ona sa so slivkovými koláčmi prišmajchlovala Bosákovej, keď v televíznom štúdiu sprevádzala dcéru čoby nádejnú baletku na nakrúcaní detského programu.
"Dnes som najšťastnejší tvor pod slnkom - mama ma zaviedla do telocvične k pani Bosákovej," napísala si do denníčka 13. marca 1957, keď sa vrátila z Ymky na pražskom Poříčí.
Znie to rozprávkovo, ale je to fakt: v júli 1958 už reprezentovala na majstrovstvách sveta v Moskve a ako najmladšia, šestnásťročná, skončila vo viacboji ôsma. "Česlávsku! Česlávsku!" dožadovalo sa publikum, keď zistilo, že rozhodcovia v prostných benjamínkovi známkami zavreli dvere do finále.
Bosáková si pustila voš do kožucha. Noblesne, ako neskôr zhodnotila Čáslavská. To dokáže len výnimočný a veľkorysý človek, dodala.
Tajná zmluva so "ženíchom"
Věra bola talent na pohľadanie a navyše ochotný drieť.
Jej ženíchom mal byť pôvodne Karel Klečka. Tak to aspoň vyšlo z dievčenskej hry na prvom zahraničnom zájazde - na gymnaestráde v Záhrebe. "Raz večer sme si my dievčatá napísali na desať papierikov mená chlapcov a než sme šli spať, strčili sme ich pod vankúš. Ženíchom sa stane ten, čí lístoček ráno ako prvý spod neho vytiahnete," cituje Čáslavská z denníčka vo svojej autobiografii Cesta na Olymp. "Ráno mi vyšiel Klečka, celkom pôvabný gymnasta."
Historka by možno nestála za zmienku, keby obaja dva týždne predtým sprisahanecky nespísali "tajnú zmluvu, strašne závažnú a životne dôležitú". V nej sľúbili, že budú do zbláznenia trénovať, aby sa dostali už o tri roky na olympiádu do Ríma. "Ak sa niekto sprotiví tomuto vyhláseniu a z akýchkoľvek dôvodov zanechá tréning, nech je prekliaty a druhá zmluvná strana má právo naňho ani nepozrieť, ani ho nezdraviť. Ospravedlňuje len choroba alebo úmrtie," stálo na konci zmluvy.
Klečka sa dostal na olympiádu až v šesťdesiatom štvrtom, Čáslavská o štyri roky skôr.
Ako muž so ženským šarmom
V osemboji skončila z česko-slovenských gymnastiek najlepšie, ôsma, a družstvu pomohla k striebru. "Arrivederci" však Rímu dávala sklamaná. Na rozdiel od Bosákovej, ktorá na kladine získala zlato.
"Príliš chudobná výslužka vzhľadom na predošlé výsledky," skonštatovala Čáslavská po návrate. Dva mesiace predtým zdolala v Prahe výkvet sovietskej gymnastiky. Kolorit historických Caracallových kúpeľov, kde prebiehali súťaže, mal nadnášať, ju však čosi naopak uzemňovalo. Možno injekcia na oddialenie menzesu, po ktorej sa cítila horšie, ako keby ho dostala.
S gymnastikou žila vo dne, aj v noci. Stokrát sa strhla zo spánku, že padá z náradia. Bodaj by nie, keď s trénerom Vladimírom Prorokom ustavične čosi vymýšľali. Trebárs letku z vyššej na nižšiu žrď na záver zostavy na bradlách. V preskoku jamašitu kombinovaného s premetom vpred, ktorému svet dal pomenovanie "Věra".
Ich ideál znel: Cvičiť ako muž, ale so ženským šarmom.
Kamuflovala telegramy
Pre Tokio 1964 nachystali kolenotoč na kladine. Risknúť piruetu smrti, nerisknúť?
Japonci, znalí a zbožňujúci gymnastiku, ju vítali ako favoritku, ktorá má zosadiť z gymnastického trónu Latyninovú, hviezdu z Melbourne aj Ríma.
Riskla a vyšlo to.
K zlatu v osemboji a na kladine pridala ešte zlato v preskoku. "Už ste ako Zátopek," polichotil jej ktorýsi redaktor. Ďalšie mohla mať na bradlách, ale na nich riskla a - ako vravia fachmani - utrhla sa. Namiesto štvrtého primátu - pád a slzy.
Aj bez neho však nebolo na Hrách úspešnejšej olympioničky. Čo sa len napodpisovala na kimoná a vejáre. Nepomohlo ani maskovanie sa čiernymi okuliarmi.
Doma sa z nej stala "naša zlatá Věra". Čakali ju tisícky telegramov a listov. Pár, ako sa vo svojej knižke priznala, poslala aj sama. Nie však sebe, ale trénerovi Prorokovi. Pod vymyslenými menami. Mala pocit, že sa naňho neprávom zabúda. Že sa všetko točí len vôkol nej, a nie aj vôkol tých, ktorí sa točili okolo nej.
Vrchol v pohnutej dobe
Dortmundský svetový šampionát 1966 prepísal históriu. Súťaž družstiev na vrcholnom podujatí po štrnástich rokoch nevyhral sovietsky, ale česko-slovenský tím. Čáslavská si prvenstvom v osemboji upevnila pozíciu kráľovnej sveta gymnastiky.
Pred mexickou olympiádou 1968 sa však ocitla v opačnej role ako pred tokijskou. Obhajovala primát a tá, ktorú pred štyrmi rokmi zosadila - Latyninová - cestovala do krajiny Aztékov ako kouč zbornej s priam straníckou úlohou nájsť jej premožiteľku.
Do toho prišiel augustový vpád ruských vojsk do Česko-Slovenska. Vrchovatejšiu dávku emócií by nevymyslel ani holywoodsky režisér.
"Pani Čáslav, mám tušenie - štyri medailičky," v žoviálnom tóne prorokovala Prorokova nástupkyňa Slávka Matlochová. Napokon ich bolo šesť. Štyri len zlaté.
"Dnes večer navždy odložím gymnastický dres. Zajtra si oblečiem svadobné šaty," preblesklo jej hlavou. "Tak túžim po pokoji, po odpočinku. Po celkom normálnom živote prostých ľudí, mať deti a obyčajné ľudské šťastie."
Úsmevy, gratulácie, hymny...
"Budú písať, že to bola veľká dráma. Tá moja, vnútorná, nebola komplikovaná," tvrdí v Ceste na Olymp. "Chcela som vyhrať, a musela som vyhrať. Chcela som vyhrať, lebo som vedela, že nejde len o mňa."
Šlo o všetkých, ktorí v tých pohnutých časoch ponocovali doma s ušami na rádiách či tranzistoroch.
Ozajstná vnútorná a komplikovaná dráma prišla pre Čáslavskú až oveľa neskôr. Keď si zaslúžila žiť tak, ako jej to pre nechuť odvolať podpis pod Dvetisíc slovami roky odopierali. Na výslní.
Výslnie a ústranie sú susedia. Zavše ich oddeľuje len - okamih.
