Minulý piatok sa "Krstný otec mnohých mladých hercov na celom svete"- ako ho nazval herec a priateľ Robert Duvall, pobral na druhý svet. Osemdesiatročnému Marlonovi Brandovi zlyhali pľúca. Zomrel v nemocnici v Los Angeles. Rozlúčka s hereckou legendou bola v pondelok. Na smútočnom obrade sa zúčastnili len členovia rodiny.
Podobná situácia ako v hollywoodskom kine sa mohla zopakovať mnohokrát, pretože niekdajší krásavec Brando sa v posledných rokoch života transformoval na akúsi čudácku obéznu raritu (dotiahol to na 160 kilogramov), ktorá trpí na svojom tahitskom ostrove po rodinnej, priam antickej tragédii.
To, že mladí ľudia Branda takmer nepoznajú, neprekvapuje aj preto, že posledné veľké postavy nakrútil začiatkom sedemdesiatych rokov - Krstného otca s Coppolom a Posledné tango v Paríži s Bertoluccim. Potom už bol príliš lenivý a jeho úlohy boli len epizodické, aj keď filozofujúci a pomätený plukovník Kurtz v Coppolovom vietnamskom príbehu Apocalypse Now, kde Brando vystupuje len niekoľko minút v druhej časti filmu, bude strašiť večne.
Pre poriadok je však dôležité pripomenúť začiatok skutočných filmových hrdinov, ktorí sa nebáli hrať bez vyumelkovanej noblesy, drzo, živočíšne, sexy a naozaj. V napasovaných džínsoch so svalnatým telom. Ten začiatok prišiel v päťdesiatych rokoch minulého storočia práve s Marlonom Brandom. Snáď mladých presvedčí Jack Nicholson: "To on nám dal slobodu." Nicholson mal na mysli slobodu pre hercov. "Vo filmovom herectve je éra pred Brandom a po Brandovi. Sú to akoby dve rôzne planéty," napísal Rick Lyman v New York Times.
Dokonalý Krstný otec
Našiel sa po ňom ešte herec, ktorý by v každej scéne dokázal priniesť skvelý moment, a dával tak postave skutočný život? Našiel, ale Brando bol prvý. Hral po svojom, režiséri si ho mohli vybrať, ostatné už zariadil. Zahral čokoľvek.
"Herci musia pozorovať a užívať si túto časť svojho povolania. Mali by vedieť, koľko slín majú v ústach, aj kde je váha ich lakťa. Ja môžem sedieť a pozorovať okoloidúcich aj celý deň." (Skutočne to aj robieval).
Skúste si predstaviť, že by nehral Krstného otca. Kto iný by však v tejto mafiánskej ságe mohol chrapľavým brumendom rozhodovať o živote a smrti, kto iný by dokázal svoju tvár a čeľuste (vypchával si líca) tak zázračne pretiahnuť do podoby talianskeho dona Corleoneho? Je to také dokonalé, že sa po Brandovi budú do smrti márne opičiť aj skutoční mafiánski bossovia na celom svete.
Brando musel pritom pred nakrúcaním filmu prejsť konkurzom, pretože holywoodski bossovia rebelovi príliš neverili a pririekli mu smiešny honorár 250-tisíc dolárov.
Jeho výkon v tomto filme je taký dokonalý, že je až ťažké uveriť, že Brando už vtedy trpel svojou neresťou - neovládal text, a tak si všade musel písať lístočky. Vedel však, ako dona Corleoneho hrať. "On nás viedol," spomínal Duvall na nakrúcanie.
Hľadal lásku
Nehraj! Reaguj! To bola hlavná zásada newyorského Actors Studio, ktoré od roku 1943 navštevoval aj Brando. Spolu s ním Marilyn Monroe a Rod Steiger. Tejto škole a jej hereckej metóde priniesol slávu práve Brando. Byť prirodzeným mu bolo vlastné, emócie a skúsenosti z rozorvanej rodiny (obaja rodičia boli alkoholici, od ktorých nikdy nedostal to, čo potreboval) poľahky premenil na skutočnosť. Pomáhal mu aj skvelý pozorovací talent.
"Keď ste ako dieťa nechcený a nevítaný a ako osobu vás neprijímajú, rozhliadnete sa po totožnosti, ktorú okolie akceptuje," vysvetľoval, prečo odmalička vedel predstierať. "Príbehom môjho života je hľadanie lásky," napísal vo svojej autobiografii.
Čo vie sliepka o bombe?
Pri príležitosti 50. výročia Actors studia sa spomínalo na jedno z prvých cvičení študentov. Stella Adlerová, milovaný tútor Marlona Branda, vtedy študentom povedala, aby predstierali, že sú kurence, na ktoré má spadnúť atómová bomba. Študenti sa rozpŕchli po miestnosti a nervózne hľadeli hore, odkiaľ čakali katastrofu. Brando však zostal pokojne sedieť - premenil sa na sliepku zaneprázdnenú kladením vajíčok. Čo môže sliepka vedieť o bombe?
Najprv Brando odmietal ponuky Hollywoodu, neskôr Hollywood odmietal uznať jeho veľkosť. Oscara mu nepriniesla ani Električka zvaná Túžba, ani Vivat Zapata, ale až tretí film s Eliom Kazanom - V prístave. Kritikov aj divákov však strhol svojou živočíšnosťou už v Električke. Rovnako silný bol, keď mlčal, aj keď kričal. Vo filme Divoch, kde hral vodcu motorkárskeho gangu, vytvoril prototyp rebela bez príčiny, ktorý po ňom dôsledne naplnil James Dean.
Medzi Hollywoodom a Tahiti
Obdobie, keď šiel z jedného divácky úspešného filmu do druhého, sa v druhej polovici päťdesiatych rokov pozvoľna končilo. V Amerike nastala televízna doba, návštevnosť v kinách klesla o 50 percent a o filmy, v ktorých vyniklo Brandovo dramatické umenie, nebol záujem.
V roku 1962 zažil veľký prepadák. Vzbura na lodi Bounty nakrúcaná vo Francúzskej Polynézii stála veľa peňazí, jej výroba sa naťahovala a diváci ju napokon neprijali. V Hollywoode hádzali takmer všetku vinu na Branda, ktorý prišiel na filmovanie prvýkrát s obrovskou nadváhou. Jeho výkyvy nálady, príkrosť a besy, ktoré ním večne lomcovali, zrazu prekážali. Stal sa nespoľahlivým.
"Jedlo bolo vždy mojím priateľom. Keď som sa chcel cítiť lepšie, alebo som prežíval životné krízy, otvoril som chladničku," bilancoval neskôr.
Na Tahiti si našiel manželku a po nakrúcaní si kúpil ostrov Tetiraoa. Do smrti potom pendloval medzi hollywoodskou Mulholland Drive a Tahiti. Bol tam šťastný.
"Keď tam niekedy ležím nahý na pláži a cítim, ako vanie vietor, vidím nad sebou hviezdy a pozerám sa do tej hlbokej, nepopísateľnej noci, pociťujem viac, než dokážem vyjadriť slovami. Potom si myslím: Bože, aký som nedôležitý. Či už ja, alebo ktokoľvek iný niečo urobí, alebo na to zabudne, nemá to väčšiu cenu než piesok, na ktorom ležím, a kokosový orech, na ktorom spočíva moja hlava," povedal v jednom z nemnohých rozhovorov, ktorý poskytol v roku 1996 Larrymu Kingovi. Z Kinga si pritom neustále uťahoval, že sa potí, a na záver ho pobozkal.
Anjel ako človek, monštrum ako herec
Šesťdesiate roky patrili u Branda viac ako filmu boju za občianske práva. Zúčastňoval sa na mierových manifestáciách, podpísal petíciu proti testu smrti, zastával práva černochov, židov a homosexuálov. Najviac však bojoval za amerických Indiánov. V roku 1972 poslal na odovzdávanie Oscarov namiesto seba Indiánku Sacheen Littlefeatherovú, ktorá tlmočila, že Brando ocenenie za Krstného otca odmieta kvôli tomu, ako sa Hollywood správa k pôvodným americkým obyvateľom.
Nakrúcanie škandalózneho Posledného tanga, sexuálne otvoreného filmu, ho vyčerpalo duševne. Vo filme sa objavujú monológy opisujúce jeho vlastné trpké skúsenosti z detstva, ponižovanie.
"Je to anjel ako človek, monštrum ako herec," povedal Bertolucci po nakrúcaní. Brando zasa tvrdil, že nikdy nepochopil, o čom ten film bol. "Keď sme skončili, rozhodol som sa, že sa už nikdy takto emocionálne nezničím len preto, aby som nakrútil film."
S Bertoluccim sa dvanásť rokov nerozprával. Režisér sa priznal, že ho to veľmi trápilo a pochyboval o sebe a svojej práci. Keď potom Brandovi po dlhých rokoch zavolal, rozprávali sa dlhé hodiny, akoby sa nič nestalo.
Aj taký bol mrzút Brando, pre mnohých skvelý a inteligentný priateľ. O tom, ako má vyzerať jeho postava, sa hádal aj s Coppolom pri nakrúcaní Apocalypse Now. "Od začiatku som sa snažil, aby som hral čo najmenej, aby som nemusel tak tvrdo pracovať," vysvetľoval neskôr, čo sa dialo počas prekliateho nakrúcania vo filipínskej džungli.
Otec Supermana
Po úspešnej ére sa Brando rozhodol, že pred umeleckou hodnotou bude uprednostňovať honoráre. Chvastal sa, ako veľa peňazí dostáva za málo práce - preslávil sa najmä ako otec Supermana. Za tri týždne nakrúcania a vedľajšiu rolu dostal štyri milióny dolárov. Peniaze však často používal na dobročinné účely, na Tahiti experimentoval so solárnou energiou, staval veterné mlyny a zachraňoval korytnačky.
Pritom priberal, ironizoval, zostával na Tahiti a kritici ľutovali, že zahadzuje svojho génia v nezaujímavých postavách a filmoch. Znevažoval herecké umenie.
"Keby mi štúdio ponúklo, že mi zaplatí rovnaké peniaze za zametanie podlahy, zametal by som." Nestál o potlesk, divadlo sa mu zdalo nezaujímavé.
Neúspešný rodič
Ranila ho aj vlastná rodina. Brando mal najmenej jedenásť detí s tromi manželkami a mnohými milenkami. Tak ako jeho sklamali jeho rodičia, neuspel ako rodič ani on. V roku 1990 jeho syn Christian zastrelil snúbenca svojej nevlastnej sestry Cheyenne. Tej sa potom po piatich rokoch depresií a protidrogových liečení podarilo na tretí raz spáchať samovraždu. Marlona ešte predtým obvinila, že si ju ako dieťa nevšímal. Bol na dne, pre syna žiadal na súde čo najnižší trest, pretože zlyhal ako otec.
Herectvo považoval za nudné, hlúpe a detinské povolanie. Na zlých hercov to platí, nie však na Marlona Branda.
Marlon Brando sa narodil 3. apríla 1924 v americkom štáte Nebraska. V 50. rokoch patril spolu s Jamesom Deanom k najväčším talentom a krásavcom na filmovom plátne. Pri nakrúcaní Vzbury na lodi Bounty (1962) vo Francúzskej Polynézii sa zamiloval do tichomorského atolu Tetiraoa, ktorý si čoskoro kúpil a odvtedy žil striedavo tam a v Los Angeles. V poslednom čase mal vážne zdravotné problémy. Minulý rok mu lekári zistili ťažkú srdcovú poruchu, už dlhšie trpel na cukrovku, kvôli ktorej mu slabol zrak, mal problémy s pľúcami, takže bol odkázaný na kyslíkový prístroj, používal invalidný vozík. Jeho zdraviu neprospievali ani časté drastické diéty. Pri jednej z posledných zhodil z pôvodných 163 kíl za 60 dní 46 kilogramov.
Bol trikrát ženatý, zo svojich najmenej 11 detí s mnohými partnerkami však uznal legitímne len deväť.
Prvého Oscara získal za postavu dokára v Kazanovom filme V prístave (1954), ďalšieho za stvárnenie mafiánskeho bossa dona Corleoneho v Coppolovom Krstnom otcovi (1972). Na zlatú sošku bol nominovaný za úlohu Kowalského v Kazanovom filme Električka zvaná Túžba, za snímky Viva Zapata!, Julius Cézar a za Bertolucciho Posledné tango v Paríži (1972).
