Aj prvého mája roku 1985 sa tisíce Bratislavčanov podľa dômyselného plánu organizátorov osláv pomaly posúvali ulicami mesta, aby sa po niekoľkých hodinách dočkali oslobodzujúceho finále tohto radostného sprievodu na Námestí SNP. Zamávali tribúne, preplnenej úsmevmi unavenými najvyššími súdruhmi, a vzápätí sa rozptýlili do náručia okolitých krčiem či občerstvovacích stánkov. V zomknutej zostave robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie ani tentoraz nechýbali tancujúci ľudia v krojoch, veď folklórne súbory ako "neškodná" socialistickej kultúry, boli neodmysliteľnou a spoľahlivou ozdobou prvomájového defilé.
V ten deň sa však v sprievode potuloval aj jeden vyparádený Jánošík, ktorý nikomu nepatril. "Ráno som sa navliekol do kroja, nasadil si rázovitý klobúk a s valaškou v ruke som vyrazil do ulíc," spomína na svoju performance akademický maliar Vladimír Kordoš, popredný predstaviteľ vtedy neoficiálnej slovenskej výtvarnej scény. "Prekvapeným susedom som zaklamal, že mám úlohu v nejakom filme, a zamiešal som sa medzi ľudí. Tí väčšinou pochopili, že asi nie som ten úplne najpravejší Jánošík, a zabávali sa spolu so mnou, no po čase si ma všimli aj iní, a tak som musel tvrdiť, že sa mi stratil súbor. Nakoniec sa mi podarilo domanifestovať až pod tribúnu."
Samozrejme, túto zaujímavú a v tom čase nesporne aj odvážnu hereckú akciu fotograficky zaznamenávali jeho priatelia. Ako hovorí kunsthistorik Radislav Matuštík, v kontexte prvomájového vyvrcholenia vzájomného pozdravovania sa ľudu s jeho "predstaviteľmi" pripomínal Kordošov verejne skrytý Jánošík celkom iné tradície.
Tento prvý máj bol však len jednou z radu jeho interpretačných umeleckých akcií, na začiatku ktorých bol legendárny 1. otvorený ateliér v dome Ruda Sikou v roku 1970, prvé vystúpenie proti obmedzovaniu výstavných podujatí a tlakom nastupujúcej normalizácie. "Okrem iných vecí som tam vystavil Poctu Césarovi (Baldaccinimu), ktorú predstavovala hydraulicky stlačená hŕba plechovíc od Coca-Coly. Tie som poctivo zbieral z odpadkových košov okolo hotelov, vláčil domov, umýval a nakoniec odniesol zlisovať do Kovošrotu. Pritom som nahrával všetky priebežné ruchy a hlasy, ktoré potom zvukovo dopĺňali vystavený artefakt."
Z množstva Kordošových interpretácií pozná verejnosť asi najviac trojicu Caravaggiových obrazov, ktoré spolu s animáciou diel Vélasqueza, Tintoretta a Rembrandta pripravil v osemdesiatom roku na kolektívne podujatie Majstrovstvá Bratislavy v posune artefaktu. "Väčšinou išlo o chronicky známe diela, no ja som si ich vyberal najmä podľa toho, čo som bol schopný zahrať," objasňuje svoj výber Vladimír Kordoš, ktorý bol najčastejšie hlavným aktérom inscenovania a posunutí originálu do polohy "živého obrazu". "Viackrát som však do akcie zapájal aj priateľov výtvarníkov, pri Rembrandtovom Návrate strateného syna napríklad Mariana Meška, Otisa Lauberta či Petra Meluzína, inokedy Aleša Votavu, Ľubu Lauffovú, Evu Chmelovú a ďalších."
V Návrate strateného syna už Kordoš nezostal len pri originálnej verzii, ale obraz ďalej "dorozprával", čo ho priviedlo na myšlienku použiť ako dokumentujúce médium namiesto fotografie video. Veľkým happeningom bola potom premena novodobého príbehu Raffaelovej Aténskej školy na príbeh svojich súčasníkov - Novú aténsku školu vytvorili pozvaní kamaráti vo vestibule Strednej školy umeleckého priemyslu. "Východiskovým stavom akcie, ktorú ustavične snímala kamera, bola pôvodná podoba Raffaelovej fresky, no postupne sa aktéri začali správať voľne a obraz sme rozpohybovali takmer až do jeho rozsypania. Podobne som postupoval aj neskôr pri inscenovanej Belliniho Madone s dieťaťom, kde sa vo filme pripomenie stotožnenie s pôvodinou krátkym zastavením v takzvanej mŕtvolke."
Pre Kordošovo hľadanie vlastného výrazu prostredníctvom samotného výtvarného umenia, pre interpretácie dominujúce jeho tvorbe používa český kunsthistorik Jiří Hüla s obľubou slovko posun. "Posun v čase (dve po sebe idúce snímky rovnakej udalosti), posun v priestore (prenesenie príbehu z maliarskeho plátna do súčasného prostredia) i posun v myslení (každá interpretácia je súčasne nielen výkladom, ale i spochybnením klasického umeleckého diela)," vysvetľuje Hüla.
"Teoretici to vedia často povedať veľmi vznešene. Ja som sa vždy chcel tej histórie len dotknúť, znovu ju zahrať, hoci trochu inak," reaguje Vladimír Kordoš. "Takže vlastne ju aj posunúť," dodáva s úsmevom.
VLADIMÍR KORDOŠ (22. 1. 1945 v Nemeckej Ľupči), v rokoch 1960 - 1964 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (oddelenie výstavníctva u profesora Rudolfa Filu). Vysokú školu výtvarných umení absolvoval v období rokov 1965 až 1971 na oddelení sklo v architektúre u docenta Václava Cíglera. Po ročnej praxi redakčného grafika sa stal pedagógom na Škole úžitkového výtvarníctva, kde pôsobí ako stredoškolský profesor dodnes. Je členom Združenia A-R, má za sebou mnoho samostatných a kolektívnych výstav a účastí na akciách a multimediálnych projektoch doma i v zahraničí.
