Život v utečeneckých táboroch je hanba, ktorej vinník sa hľadá ťažko. Iraelská armáda zasahuje proti teroristom z tohto prostredia stále častejšieLinka 363 z telavivskej hlavnej autobusovej stanice má konečnú v Rafiachu. Tak hovoria Izraelčania Rafahu v pásme Gazy. Touto linkou sa vozia len vojaci a osadníci, "civili" po Gaze netúžia. Cestujú nanajvýš do posledných miest na izraelskej strane. Aj to len vtedy, keď musia.
"Vojaci tvoria 90 percent cestujúcich. Niektorých už poznám, chodia pravidelne, niektorých, čo som stretával, aj zabili," hovorí šofér autobusu.
Vojaci a vojačky, ktorí nastupujú do autobusu, sa tvária, že ho nepočujú. Majú 19 a doma mamy, čo sedia večne pri rádiu a čakajú, či v správach nebudú počuť o prestrelke, či bombovom atentáte v Gaze.
Na mínovom poli
"Samozrejme, že som sa netešila, keď ma poslali do Gazy, pre mojich rodičov to bol šok. Mysleli si, že vojnu strávim kdesi v kancelárii v Tel Avive a každý večer prídem domov na kávu," hovorí Irina so silným ruským prízvukom. V kancelárii síce skončila, ale na základni v Gaze. Jej rodičom, ktorí prišli do Izraela len pred piatimi rokmi, sa to zdá, akoby sedela na mínovom poli.
Niektorí vojaci v autobuse však tvrdia, že do Gazy chceli dobrovoľne. "Je to napínavé, to je skutočná vojna," tvrdí Natan. Mladík s krehkou postavou, silnými okuliarmi a rumencom na tvári si do Gazy prišiel dokazovať, že je chlap. Ostatní ho berú. "Natan je hrdina, už jedného kamaráta zachránil, keď sa dostali do paľby." Natan sa zahanbí a červená sa ešte väčšmi.
Vojaci hovoria, že služba v Gaze je nočná mora - teroristi už poznajú taktiku armády, majú odsledované všetky ich kroky. Potom len vyčkajú na vhodnú chvíľu a zaútočia.
Čím ďalej je autobus od Tel Avivu, tým je zreteľnejšie, že smeruje na perifériu. Ubúdajú bilbordy - cieľová skupina veľkých korporácií býva inde. Pribúdajú ošumelé domy, zarastené záhrady, nepokosené trávniky. Stúpa teplota - púšť je neďaleko aj výskyt vojenských aút na ceste. Pri ceste je čoraz viac tabulí s nápisom Gaza.
Biznis to nezachránil
Pri odbočke na hraničný priechod Erez je veľký priemyselný park. Izraelčania ho postavili, aby dali prácu Palestínčanom a sami zarobili. Mysleli si, že ak im dajú možnosť priniesť domov peniaze, bude sa v Gaze zvyšovať životná úroveň a ľudia nebudú mať chuť nechať sa najímať v "lepšom" prípade na pašovanie zbraní pre teroristov, v horšom na samovražedné "misie".
Nefungovalo to. Po takmer každom teroristickom útoku Palestínčanom odobrali pracovné povolenia a do Erezu sa nedostali. Keď sa palestínskym teroristom podarilo zlikvidovať aj niekoľkých vojakov, čo ich do Erezu púšťali, ešte viac sa zvýšila nervozita, skomplikovali sa bezpečnostné prehliadky a výroba v priemyselných parkoch pomaly umiera. Nedá sa totiž vyrábať, keď robotníci stoja hodiny v dlhých radoch, pretože vojaci im kontrolujú všetko - od obsahu tašiek až po topánky.
Veľa podnikateľov tvrdí, že ak premiér Šaron stiahne vojakov a osadníkov z Gazy, podniky jednoducho zavrie. Pracovné možnosti pre Palestínčanov sa potom priblížia k nule.
Hanba Gazy
V Gaze je ešte horúcejšie ako v Izraeli. Je v nej dusno a visí nad ňou veľký mrak hanby: hanby za životné podmienky ľudí, čo tu žijú. Natlačení v táboroch, bez perspektívy, ale aj bez úsilia niečo zmeniť. Niektorí žijú v troskách svojich domov, iní sú zbalení a čakajú, kedy príde príkaz na demolíciu. Naďalej však poskytujú útočisko teroristom.
Otázka je, kto by sa za Gazu mal hanbiť. Izrael, ktorý Gazu kontroluje? Egypt, ktorý ju kontroloval do roku 1967 a vytvoril systém "utečeneckých táborov" a z Palestínčanov urobil nástroj vydierania? Medzinárodné spoločenstvo, ktoré je v konfrontácii s realitou bezmocné? Palestínska samospráva utopená v korupcii a vnútorných bojoch?
Odpoveď závisí od toho, kto odpovedá. Pod situáciu v Gaze, ktorá nemá ďaleko k humanitárnej katastrofe, sa podpísali všetci, čo ju ovládali a nezvládali.
Nám už nič nepomôže
Páchnuce smeti pred domami sú však hanbou tých, čo v dome bývajú. Apatia postúpila tak ďaleko, že ľudia smeti prekročia a idú ďalej. "Nám už nič nepomôže," hovorí Mahmúd. Má dvadsať a v tvári výraz opusteného starca z domova dôchodcov. Na otázku, prečo sa nenaučil aspoň čítať, odpovedá: "Kvôli Izraelu." V Gaze je to univerzálna odpoveď na takmer všetky otázky.
Ľudia v tábore Bejt Chanún nevedia, čo bude, keď z Gazy odídu izraelskí vojaci a osadníci. Mnohí ani neveria, že sa to niekedy stane. Ak k tomu príde, ich život sa však začne meniť k lepšiemu len pomaly. Gaza potrebuje peniaze, investície, perspektívu. Tú jej však nezabezpečí skorumpovaná samospráva: nikto nedá peniaze niekomu, kto narába s peniazmi tak netransparentne.
Palestínčania v tábore považujú palestínskych politikov za zradcov. "Zatýkajú vlastných," vysvetľuje Mahmúdov brat Jusúf. "Spravodliví sú len ľudia z Hamasu. Vždy nám pomôžu." Mahmúd síce nevie čítať, ale je mu jasné, že Hamas nie je cesta. "Sú príliš hrubí, kto sa im nepáči, k tomu sa správajú horšie ako izraelskí vojaci."
Osadníci: My to nevzdáme
V židovských osadách v Gaze tiež čakajú, čo bude, ak sa naplní Šaronov plán odchodu z Gazy. Osadníci sú rozdelení: časť zrejme pristúpi na kompenzácie od vlády a presťahuje sa. Radikálnejšia časť chce bojovať a viac ju aj počuť. Hovorí sa, že fanatici sa nezastavia pred ničím: spomína sa atentát na jedného z ministrov či na samotného premiéra Šarona. Izraelčania si myslia, že také obavy sú prehnané, tajné služby sú však opatrné: pravicových extrémistov už raz podcenili a Jigal Amir zabil premiéra Rabina.
Život v Gaze pritom osadníkom prináša stály strach z útokov, nepriestrelné sklá v autách, školách. Zbraň v každom dome a nehostinnú prírodu navôkoľ. Sťahovať sa však nechcú. "Židia sa celé generácie museli sťahovať, my to zastavíme," hovorí mladá žena z bloku osád Guš Katif.
Ľudia v Sderote - meste asi pol kilometra od pásma Gazy, by sa, naopak, najradšej odsťahovali. Príliš často počujú dunivé údery: to vtedy, keď na polia pri meste dopadnú čoraz výkonnejšie palestínske rakety Kassám. V minulých dňoch prvýkrát zabíjali: škôlkara, jeho mame odtrhla strela pravú nohu. Pri škôlke ešte stále vidieť červenú škvrnu a kvety.
Sderot je mesto robotníckej triedy, imigrantov hlavne zo severnej Afriky a Ruska. Predať nehnuteľnosť je takmer nemožné. Všade bezútešnosť a ruština. "Najradšej by som sa vrátil do Moskvy a umrel tam od hladu, je to lepšie, ako sa tu dať zabiť vo vojne, ktorej nerozumiem." Opitý muž na zastávke autobusu artikuluje len s veľkými problémami. Ľudia naokolo hovoria, že je v liehu už niekoľko dní. Opäť sa pokúša nastúpiť do autobusu do Tel Avivu. Šofér rýchlo zatvára dvere. Opilcov a skrachovancov neberie.
Autobus naberá smer Tel Aviv. Pri ceste pribúdajú bilbordy pre mladých, úspešných, bohatých a šťastných.
Autor: JANA MIKUŠOVÁ, Gaza
