Suchozemci nevedia, že aj menšie morské vlny ich môžu vtiahnuť hlboko do mora. Preto deťom nedovoľte kúpať sa, pokiaľ je vyvesená červená alebo čierna vlajka. FOTO SME - SOŇA REBROVÁ
Miroslava Horná z Nitry vlani silu mora okúsila na vlastnej koži. "Dovolenkovali sme na Kréte. Jeden deň boli väčšie vlny, asi tak polmetra vysoké. Plavčík vyvesil červenú vlajku, aby sa ľudia nekúpali. Väčšina z nás však tento zákaz nerešpektovala - veď kedy si doma môžete zašantiť vo veľkých vlnách?," kladie si rečnícku otázku.
Vlny podľa nej nevyzerali hrôzostrašne, takže nahovárala aj deti, aby si aspoň pri brehu zaskákali. "Našťastie sa báli, a odmietli- chvalabohu," vraví M. Horná.
Jej manžel filmoval vlny a deti, a Miroslava zatiaľa šantila v mori. Po 15-minútach skákania si trúfala stále ďalej a ďalej. Asi 10 metrov od brehu zbadala dve deti, asi tak desaťročné, ako od radosti vykrikujú. "Povedala som si, keď môžu byť tak ďaleko deti, môžem aj ja," spomína Horná. Až keď k nim podišla bližšie, zrazu zistila, že nevykrikujú od radosti, ale od strachu. "Opýtala som sa ich "It's ok?" A oni na to začali kričať: No, No!!"
Pani Horná zrazu zistila, že pod nohami nemá dno. V tej chvíli začalo staršie z detí, 13-ročná dievčina, v panike upozorňovať na svojho 9-ročného brata: "Michael, Michael! Please, help him!"
"Pozrela som sa naňho a s hrôzou som zistila, že melie z posledného, mal úplne krvavé oči. Zakričala som, že mu pomôžem a otočila som sa vlnám chrbtom, aby sme mohli doplávať naspäť," spomína E. Horná.
Po piatich minútach však zistila, že to nebude také jednoduché. "Napriek tomu, že som dobrý plavec, nevládala som držať chlapca aj plávať. Každú chvíľu sa nám totiž ponad hlavy preliala morská vlna, potopila nás a odtrhla nás od seba. A vždy vo chvíli, keď sme sa chceli nadýchnuť, naliala sa nám do úst voda. Vlny nás stále sťahovali viac a viac do mora, nemohli sme ich preplávať. A tak sme len plávali a plávali, ja som ho občas podržala, aby si oddýchol, a dúfala, že si nás už konečne niekto z brehu všimne."
Pomoc prišla až po ďalších piatich minútach, keď manžel aj plavčíci konečne zaregistrovali, že čosi nie je v poriadku. Nemohli však prísť zachraňovať, keďže medzitým vyťahovali z mora ďalších troch napoly utopených ľudí.
Po ďalších piatich minútach však aj im hodili záchranárske koleso a pomocou navijaka všetkých vytiahli na breh. "Tú dievčinu vyniesli na rukách, už nevládala plávať ani chodiť. A Michaelovi zachránilo život to, že sa v poslednej chvíli prebral a začal zo všetkých síl plávať. Neviem, čo by som robila, keby vo vlnách zmizol- na to som myslela celý čas," hovorí M. Horná. Nakoniec jej obe deti prišli za pomoc poďakovať a spolu s nimi aj ich otec. "Boli z Anglicka. Ich ďakovanie ma potešilo, ale musím povedať, že všetko dobre dopadlo len preto, že Michael sa snažil plávať. Ak by to vzdal, neviem, čo by sa stalo," vraví.
Dnes preto každému, a zvlášť rodičom detí hovorí - "nepodceňujte silu morských vĺn! Fungujú ako sifón - keď sa do nich raz dostanete, stále vás sťahujú ďalej a ďalej od brehu!"
