Hudobní kritici o nej píšu, že je nástupkyňou americkej spievajúcej poetky Patti Smithovej alebo dokonca "Madonnou alternatívneho rocku". Ale to by sme túto nadanú umelkyňu odsunuli skôr na perifériu, kam ona určite nepatrí. Isté je, že britská hudobná scéna nemala v posledných rokoch taký talent ako PJ Harvey. Tá sa v súčasnosti pripomína novým albumom s podivným názvom Uh Huh Her.
Každá z jej nahrávok je pre poslucháča výletom do neznámych končín. Na predchádzajúcej piatej platni Stories From the City, Stories From the Sea (2000) sa vďaka nádherným dravým singlom Good Fortune alebo This is Love predstavila ako zrelá rocková skladateľka. Uh Huh Her je návratom k jej nepokojným začiatkom. Album, ktorého názov by sa dal interpretovať ako Nechaj jej vydýchnuť, si nahrala s výnimkou bicích a perkusií Roba Ellisa celý sama.
Ostrý zvuk, piesne oholené na kosť, trpkosť, minimalistické využitie nástrojov, o to naliehavejšia výpoveď, čo všetko môže zapríčiniť láska, alebo presnejšie zdanie lásky. S drsnými, otvorenými, ale nádhernými pesničkami o smrti, náboženstve, sexe sa táto speváčka predstavila už na prvom albume Dry (1992), ako aj nasledujúcom Ride Of Me (1993).
Poloha medzi radikálnou feministkou a prostitútkou z ulice jej rýchlo vyniesla uznanie odbornej kritiky, masovejšie publikum si získala až jemnejším albumom To Bring To My Love a následným duetom s Nickom Caveom na jeho albume vražedných balád. Práve nenaplnený vzťah k tomuto austrálskemu hudobníkovi ju viedol k napísaniu zatiaľ jej najsmutnejšej platne Is This Desire? (1998).
Aj na Uh Huh Her ponúka to, čo inak súčasnej rozmaznanej britskej scéne chýba: dobrodružstvo z počúvania. Každá zo štrnástich nahrávok (vrátane minútového spevu čajok!), je výletom do originálnych zvukových svetov - od hardcoreových polôh (Who The Fuck?), folkových pesničiek (No Child Of Mine) až po nezaraditeľné minimalistické výpovede (Shame). Piesne Polly Jean Harvey sú smutné a žalujúce. Prečo sa nám však tento druh bolesti tak páči?
