K vrcholom prehliadky patrila lotyšská inscenácia Dlhý život. FOTO - NEUE STÜCKE AUS EUROPA
Bienále európskej drámy sa od roku 1992 do roku 2002 konalo vždy na konci júna v Bonne. Výber mal jednoduché pravidlá: organizátori dostali tipy od tzv. kmotrov - v každom európskom štáte si vybrali jedného divadelníka, ktorý im poradil, čo je v jeho vlasti zaujímavé. A festivalový triumvirát - divadelný riaditeľ a režisér Manfred Beilharz, dramatik Tankred Dorst a jeho spolupracovníčka Ursula Ehlersová sa rozbehli po európskych divadlách, aby si z ponuky vybrali.
Tento rok sa bienále konalo opäť, ale už nie v Bonne, lež vo Wiesbadene a vo Frankfurte. Dovedna sa tu zišlo 28 inscenácií od Islandu až po Turecko; zo Slovenska rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča z Prešova s inscenáciou Karáskovej hry Perón, prijatou veľmi priaznivo. Miloš Karásek si "godotovsky" inšpirovanú hru napísal i zrežíroval, a, samozrejme, bol - ako výtvarník - aj jej scénografom.
Personálna únia autora a režiséra však nebola nijakou zvláštnosťou; okrem Karáska bola podobne "dvojdomá" aj Fínka Laura Ruohonenová, Talian Fausto Parovidino, Poliak Piotr Tomaszuk, Francúz Valére Novarina, Lotyš Alvis Hermanis, Holanďan von Ko van den Bosch a ďalší.
Pravdaže, žánrovo boli ich inscenácie veľmi rôznorodé: od poľského expresívneho, extatického, pohybového a výtvarne segestívneho mytologického divadla inšpirovaného Kantorom a Grotowským (scénografia Ján Zavarský, kostýmy Eva Farkašová, teda slovenský výtvarnícky tím) až po belgické priam operné predstavenie odspievané ženskými hlasmi á capella (o pedofilnom vrahovi Dutrouxovi) a lotyšská fascinujúca groteskná inscenácia takmer bez slov o starých ľuďoch živoriacich v typicky sovietskom komunálnom byte.
Akoby sa divadelní autori takto bránili pred často agresívne ich texty znásilňujúcim "režisérskym divadlom". Lenže, v tých "dvojdomých" tvorcoch je neraz silnejší režisérsky a dokonca aj výtvarný nerv než literárne "črevo", takže môžeme skôr hovoriť o píšucich režiséroch než o režírujúcich dramatikoch. Nech je však tak či onak, snaha o výraznú divadelnú formu a miešanie rôznorodých žánrov je očividná; o miešanie v rôznych dávkach, "kombináciách" i pomeroch. Často z toho vzniká akási "divadelná kakofónia", často nuda a neraz herecký amaterizmus, ale keď sa dávkovanie vydarí, stojí to za to.
Helmanisov "dôchodcovský" Dlhý život - to je presne taký citlivo namiešaný divadelný zázrak! Samozrejme, s vynikajúcimi hercami, ktorí sú vlastne spoluautori inscenácie, vytvorenej počas dlhých týždňov improvizácií a spoločného objavovania jedinečných momentov v monotónnej každodennosti ľudí dožívajúcich svoj život v sociálnej i ľudskej izolácii. Toto predstavenie o ľuďoch takmer mŕtvych bolo omnoho živšie než tentoraz nevydarený pokus o ďalší "divadelný hit" svetoznámej Yasminy Rezy, ktorý mal nedávno premiéru v Paríži.
Tá nezáživná hra parodujúca iné nesčíselné nezáživné hry (s názvom Španielska hra), ktorou sa tohtoročné Bienále európskej drámy otváralo, našťastie, nedala tón festivalu, ktorý je v Európe jedinečný: ako jediný predstavuje medzinárodnej verejnosti výlučne súčasnú dramatiku inscenovanú v krajinách svojho vzniku. A podáva dôkaz, že divadlo je veľmi živé, mnohotvárne a komunikatívne umenie.
Autor: MARTIN PORUBJAKWiesbaden - Bratislava
